Handmade lyží z roku 1930 alebo zápisky môjho otca

Dobrý deň, 

vkladám tu príbeh môjho otca, ktorý bude  v rádiu Regína v relácii " BAKALÁRI " v máji pre tých, ktorí si ho nemôžu vypočuť 

Podľa kalendára v roku 1930 mala byť už za dva týždne jar. Prihodilo sa niečo nezvyčajné. V tomto zákutí Tatier, medzi vrchami tronilá taká krásna zima, že ženy ešte usilovne priadli. Krosná ešte nezaujali svoje miestá, takže nebolo potrebné navíjať nite na cievky a my sme boli bez práce a bez dozoru. Zima stále vládla, cencule pri pade cengali, snehu bolo dosť a o kĺzačku sa staral zrkadlový lesklý potôčik. Sneh nás vábil na úbočia a ľad na potôčik. Vtedy topánky väčšina z nás mála iba jedne, a keď sme nimi prerážali ľad, podošva sa z nich "odškerila" a to neveštilo nič dobrého. Premočení do gatí a ponad kolená, sme to vonku ani necítili. Všetko bolo zamrznuté, topánky ako z kovu, nohavice ako plechové rúry. Horšie to bolo doma v teple, keď to rozmrzlo.Topánky črkali, nohavice slzili s nami pod otcovým remeňom, až sa okolo nás vytvorila riadná mláka. Nuž, ale chorí sme neboli.

V isté marcové ráno v r.1930 sa v rajóne nášho chotára dialo čosi nezvyčajné. Zbadali sme, že spoza veľkej hory sa prikrádajú nejaké postavy, čo "vybičovali" našú chlapčenskú zvedavosť do krajnosti. Pohybovali sa na snehu, po závejoch akoby ich niečo nadnášalo. Tá biela postava sa ešte odstrkovala nejakými palicami, čo sa nezabárali do snehu. Išli po tom snehu ako na krídlach, len sa za nimi kúdolilo. Postáv bolo veľa a pred sebou sa skrývali. Zvedavosť naša bola veľká, no odvaha zajačia, keď si vám tu postavy znenazdajky ľahli do snehu. Z toho miesta vyšľahli plamienky, tresklo ako hrom a potom sa vzniesol modrý obláčik dymu. My sme radšej nabrali kurz domov a hľadali vysvetlenie u starších a skúsenejších. Otec, akoby nič povedal, že horský strelecký pluk tu má cvičenie. Vojaci sa maskovali bielými plachtami a cvičenie robia na skijach, a sem tam po sebe vystrelia slepými nábojmi. No tu ho maš! Záhada sa vysvetlila, neboli pochybnosti, veď otec bol richtárom a ten len tak hocičo do vetra nepovedal. Fíha! Vojaci! A už nás v izbe nebolo. Co som sa dozvedel, tak som porozprával, aj kamárati sa niečo dozvedeli. Rozoberali sme, ako rýchlo prechádzali po závejoch a nezapadali. Vysvetľoval som: "To preto, že mali skije". Nechápavo hľadeli na mňa. Čo to má byť? Nuž otec nám povedal, že pánkovia sa chodia v zime na tých tenkých doskách skijovať. Nevedia od roztopaše čo robiť, tak sa chodia na nich spúšťať aj z kopcov a briežkoch.

Aj my sme to chceli skúsiť. Pánkovia!.....Stopy po vojakoch zostali. V snehu boli dva koľaje vedľa seba a stredom každej sa tiahol pásik. Skije vraj majú taký žliabok, aby šli rovno. Tie dosky-skije sme mali správne nazývať lyže. Na hornom Spiši, osídlenom bohatšími Nemcami, ktorí mali aj lyžiarskú výstroj, sa používal názov skije. Takto ho prebralo obyvateľstvo do hovorovej reči. V škole nás poučili, že tie dosky na spúšťanie sú slovensky lyže a na nich sa lyžuje a nie skijuje. Lyžovať sme sa chceli, ale odkiaľ tie lyže zobrať? Ako vyzerajú a z čoho sú? Čím sa držia na nohách a ako sa na nich jazdí? V čom to je, že udržia lyžiara na snehu a môže ich riadiť? Z čoho sú palice a prečo sa nezabárajú do snehu? To bolo problémov. Naša výzvedná služba pracovala a úspech sa dostavil. Výskum, vývoj a výroba lyží prebiehala inkognito večer v richtárovej dielni. Vedúcu úlohu pri výrobe lyží sme zohrali spolu so starším bratom. Komplet nové lyže s viazaním sme dodávali kamarátom za korunu. Palice sme nedodávali, liesok na kraji potoka bolo dosť, tak si každý vyrobil na mieru. Dodávali sme lyže aj s viazaním. Zarobili sme na tom "podniku" cca 40 korún. V roku 1930 to bo slušný peniaz. Odkiaľ mali naši kamarati peniaze, sme neskúmali.

Ráno, keď už slnko bolo vyššie, bol štvrtok-voľný deň. Nemuseli sme do školy, tak sme sa aj s lyžami vyrojili na úbočie malej hory, každý si chcel užiť prvú lyžovačku. Predtým sme s bratom navštivili trafikanta, ktorý okrem fajčiva predával aj cukríky a čokoládu. Tá mu nešla prilíš na odbyt, lebo pre obyčajných ľudí bola drahá. Peniaze boli na iné veci. Pre takých úspešných podnikateľov, akými sme boli my, už nebola nedostupná. Tablička mliečnej čokolády za päťdesiat halierov. Slinky sa nám zbiehali. Odvážne sme poprosili desať tabličiek, šemotiac v ruke peniazmi, aby si trafikant nebodaj nemyslel, že na to nemáme. Keď sme zaplatili v hotovosti, tak sa na nás aj usmieval. Do večera sme ho navštivili viac-krát, až sa cela štyridsiatka presťahovala k nemu. S kamarátmi sme sa podelili, aby sme mali dostatočný elán do prvej lyžovačky. Bol to masový šport, lyžovalo všetko-od šiestich do štrnástich rokov. Nebola núdza o exibičné výkony-lietalo sa vzduchom, niektorí vynikali v akrobácii. Výskot,smiech aj plač priťahovali obecenstvo. Mládenci a dievčatá nechali robotu robotou a prišli sa pozrieť z blízka na nádeje bieleho športu. Mamky a babky prestali priasť a pritískali tváre k oblokom, aby lepšie videli, čo sa na úbočí robí. Otcovia vo dvoroch prestali osekávať haluzinu a pozerali, čo ich ratolesti vyvádzajú. Žonglérstvom bola jazda na tých tzv.lyžiach. Boli to obyčajné dýhy zo suda, po dlžke mierne zaoblené, vpredu i vzadu vykrivené do hora a zo spodu bez vodiacej rýhy. Remienok pribitý na dýhu v strede tak, aby sa mohla doň vložiť špica topánky. Mierne povedané, životu nebezpečný bol zjazd na takých lyžiach, dole príkrym svahom pozľadovateľom snehu. Kto sa nebál a odštartoval, bol v rukách osudu, lebo nevedel, ktorým smerom pôjde, a kde sa zastaví. Niektorí sa krútili, iní sa rútili po krtincoch vo veľkej rýchlosti a nevedeli ako zabrzdiť, tak sa hádzali na zem. Brzdili celým telom, nosom, bradou, rukami i nohami. Odreniny na rukách, nohách a hrče na hlavách boli bežnou vecou. Na podliatiny, škriabance a opuchy sa neprihliadalo. Šťastím bolo, že sa nestal nijaký vážny úraz. Podĺa výkonu a nálady rodičov sme boli mnohí odmenení aj remeňom, či paličkovou masťou. Lyžovačka skončila so západom slnka, ohlas mala veľký. Starší iba krútili hlavami, veď oni ani poriadne sánky nemali a nie to ešte lyže. Všetko by sa ututlalo a celkom dobre dopadlo, keby... /pokračovanie  zajtra /