Tuná na Morave je v každej druhej dedine prameň s kyselkou. Objavili sme niekoľko i my, prišelci, a obľúbili si ich. Ale to, čo sme objavili minulý týždeň, si nemôžem nechať pre seba.

Moje deti tieto vody prezývajú "smradľavá voda", vzniklo to ešte dávno, keď si ktorési zo smädu mohutne loklo, a hneď i vypľulo, s kyslým výrazom, a pamätnou vetou: "To je nejaká smradľavá voda!"

Odvtedy tomu ináč v rodine nepovieme, a pijú ju už všetcia, okrem najstaršej dcérky, tá jej stále nemôže prísť na chuť.

Radi berieme vodu z Nezdenic, kde je prameň na konci dediny, a kúsok od prameňa je starý malý lom, kde sa vždy s deťmi stavíme, je to taký mikro nedeľný výlet dopoludnia.

Druhý obľúbený prameň je v Suchej Lózi, to je zaujímavé miesto, tiež na konci dediny, a neustále tam fučí. Všade okolo sú nasadené vetrolamy, z mohutných topoľov, aby vietor, uháňajúci cez polia i dedinu nebral slepice a deti. Nabrať vodu v Suchej lózi v decembri/prosinci, keď je vietor tak ľadový, že odstávajúce časti tela mrznú, je hrdinský čin.

Nedávno, keď bolo v Suchej Lózi pokazené čerpadlo a voda netiekla, nám ktosi poradil, aby sme sa stavili v Záhorovicích, kde je vraj tiež prameň s vynikajúcou minerálkou. Mali sme čas, tak sme tam zašli. Okolie prameňa je pekne upravené, na lavičkách sedeli babky, vietor tam nefúka. A tá voda!!! Tak to je luxus! To sa ináč povedať nedá. Jemne perlivá, nesmradlavá, ale zato tak výraznej chuti, že to vôbec nevadí.

Deti ju nazvali "pichľavá voda."

:D