Volám sa Zuzana Ondrušová a nájdete ma tu pod značkou OnDRUSHKA. Vyskúšala som veľa techník i veľa materiálov. Jedného dňa som sa prebudila s myšlienkou, že sa chcem naučiť cínovať. A keďže mojím heslom je, že všetky dobré veci sa Vám jednoducho stanú, prihlásila som sa na kurz. Vyskytli sa však okolnosti, vďaka ktorým sa kurz o mesiac musel posunúť. Doma som už mala všetko objednané, nachystané, napätie vo mne rástlo každým dňom a tak som sa rozhodla, že to idem veru skúsiť sama. Jedného pekného večera som si sadla v kuchyni za stôl, prichystala si všetko potrebné, zapojila pájkovačku do elektriky a začala! Najprv ma neposlúchal cín, potom pájka, potom sme sa už všetci ako-tak zladili. Dokonca aj moja prvotina uzrela svetlo sveta. A keď som robila na ňu poslednú guličku a po trojhodinovej práci som si v duchu s radosťou vravela: Uff, zvládla som to! , vtedy to prišlo... Odložila som pájkovačku na stojanček, no pájkovačka sa zošmykla a padala dole a reflex – sviňa jedna, prikázal mojej druhej ruke, aby ju zachytila. Ale holá ruka a vysoká teplota nejdú k sebe! A tak reflex ruke rýchlo prikázal: PUSTI JU! A ruka pustila... na stehno...  :-))) Tú rýchlosť, akou vzbĺkli moje tepláky (nie prírodného materiálu) si neviete predstaviť! Môj trojsekundový šok z toho, čo sa deje, vystriedala mega diera na teplákoch, pripálená koža na stehne a pľuzgiere na ľavej ruke! O polnoci sa naším bytom niesli veľmi kvetnaté pomenovania všetkého možného. Spať som išla s kilom panthenolu na ruke. Ráno sa ma manžel pýtal, že či mi to bolo treba, dúfajúc, že to bol moment, ktorý ma definitívne odradí. A čuduj sa svete! Chápala som to skôr, ako akýsi iniciačný proces, zasvätenie...  Od tohto momentu proste viem, že toto je technika, ktorej sa chcem venovať, v ktorej sa chcem zdokonaľovať a ktorú chcem ďalej rozvíjať...

Tak nech sa páči, nakuknite do mojej dievčenskej pivnice...