Dobrý deň, sashe svet. Tu slečna Kreslenková.

Obed je hotový, skicár na chvíľu zavrel svoje stránky a priestor dostane hlasné škvŕkanie v bruchu. Čert to ber, aj hendmejdisti potrebujú vyživovať telo alebo len praobyčajne naplniť svoj žalúdok. Nie je v tom žiadna mágia, lebo väčšinu z nás sa teší z pár vecí medzi ktoré rozhodne patrí tvorenie a jedlo.

Skicáre teda na chvíľu pôjdu bokom a ešte pred tým, než zahryznem do zeleninovej fašírky s kôprovou omáčkou, poviem vám, čo sa v tým skicároch divoké zase stalo.

Je tomu možno dva roky aj kúsok, čo ma ovládli drobné obrázky a ilustrácie. Zbieram si ich, čmárom po papieri dušičky, kreslenky, potom ich odložím, vrátim sa k nim po pár mesiacoch a sem tam počúvam, či si hovoria. Mám už toho toľko, že polica sa prehýba a ja tuším, že pribudne ďalší moleskine skicár a nové obrázky. Moleskine je môj najoblúbenejší druh skicára a už na sashe som o nich písala. Opakovanie však neuškodí a tak, mám ich rada zas a znovu. Polica sa hlasno nadychuje, lebo vie, že ona si to celé odnesie. Chuderka.

Ale späť k tým obrázkom. Niektorým sa nepáči farba akú som im dala, niektoré vyšomrávajú, že ich príbeh nie je celkom taký, ako si pôvodne mysleli, a potom z ničoho nič po mne pokrikujú, že "Hej ty, slečna kreslenková, okamžite nás daj na tričko, lebo tuto nechceme zostať. Chceme do sveta! "

A tak kývnem hlavou mysliac si, že zrovna toto od nich nie je pekné, ale nedbám. Premýšľam, kombinujem, zatvorím sa do seba a trávim tie ich výmýšľanice (také slovo neexistuje, ale k nim sa hodí). Skúšam tlač, potom tašky a potom tričká a naviac zo všetkého si želám, aby boli spokojné. Lebo častokrát sú fakt ale fakt tie sťažnosti hlasné a otravné.

Niekedy som z toho unavená, pretože vyhovieť každému sa nedá a oni sa ozývajú hlavne, keď by som si chcela oddýchnuť a nečerpať silu. Tak idem do našej záhrady, vytiahnem krhlu, polievam, kontrolujem kaleráb, zeler, rajčiny i bogenvilku, a v tom zrazu ozve sa pán Zeleninka a zas po mne kričí, že "hej ty, slečna kreslenková, a takto fotku mi neurobíš, poďme rýchlo!" A tak pustím krhlu a letím po foťák, lebo kým to neurobím, nedá mi pokoj...

Tieto obrázky, to fakt mi bol nejaký kreslenkový čert dĺžny. Niekedy sa pred nimi aj schovávam, ale sú v prevahe a ja som typ človeka, čo každému sa snaží vyhovieť. Rada sa zastavím, rada sa porozprávam, a nechám sa zas a znovu ukecať na nejaké tie ich príbehy a výmýšľanice (ano, viem, toto slovo neexistuje).

Je teda čas obeda. Aj obrázky si dali pohov a oddychujú, ale akonáhle zistia, že som sýta, začnú pokrikovať, koho mám prvého dokresliť, s kým sa mám rozprávať ako prvým. A ja som taká povaha, že zas im neodolám...