Už je pár rokov odvtedy, čo som prvý raz uháčkovala čiapku s vedomím, že ju odfotenú ponúknem na predaj. Robila som ju s láskou a trpezlivosťou, vyhrala som sa s ňou... Doteraz sa snažím tvoriť srdcom, no občas cítim tlak - časový, finančný, snaha po originalite a precíznosti, asi to poznáte... Tá prvá čiapka je pre mňa nezabudnuteľná, stále ju mám v mojom logu. Už som ho chcela párkrát vymeniť, no nedalo mi. Uháčkovala som ju, ale fotiť som si netrúfla. Ani som veľmi nešpekulovala, veď som mala super kamošku fotografku. Zbalila som veci, deti a šli sme. Nie ďaleko, boli sme v tej istej dedine. Výsledok stál za to, fotka po vyvesení na internet zožala úspech.

Kamarátka neváhala odfotiť aj svoje milované deťúrence. Dnes sú z týchto detí stále deti, ale veľké, stále krásne a milované.

Postupne som háčkovala viac a viac, začala som písať návody. Ešte sme stihli urobiť niekoľko fotiek s Andrejkou šikovnicou:

Ako čas plynul, nechcela som ju stále otravovať, a tiež som sa chcela naučiť fotiť. Tak som sa snažila a snažím doteraz. Niekedy úspešne a občas nie. Tá prvá je však pamätná, pripomína moje predajné začiatky a skvelú kamarátku. Tento žurnál je poďakovaním pre ňu. Ďakujem Andrejke. Za všetko. Za každú chvíľu od tých čias, keď sme spolu drali školské lavice až po poslednú - teraz som si uvedomila, že tiež bola v škole. Tej istej.

A prečo práve teraz? Dnes sú to tri roky, čo si odišla a mne je stále rovnako ľúto a asi aj viac. Ale tiež stále veselo pri spomienkach :) Tieto fotky odrážajú to, aká si bola. Nádherná, šikovná, veselá a optimistická, milujúca, takmer dokonalá... Viem, smiala by si sa na tom, čo píšem a asi by si mi zakázala zverejniť to. No riskujem. Jednoducho inak nedokážem, nevládzem to držať v sebe. Posielam ďalej tvoju lásku. Nech Ti Svetlo večné svieti tak, ako si Ty svietila nám. ♥