Nakúpila som ešte pred víkendom. Na stole v horúci deň driemu farby nové, dva silné bloky plné akvarelových papierov. Nemožná som v takejto páľave, niet vo mne sily pracovať cez deň, a tak len posedávam, aby až noc pravú krásu odhalila, príbehy presvetlené tme otvorila, pohla mnou, dala silu, aby som bez vzdychov únavy dokázala maľovať do rána.  Počúvať pritom obľúbenú storu plnú vášní a plnú nešťastných zloduchov, čo kedysi určovali naše dejiny. Zaslepená som ešte i dnes ráno. Počúvam Krylovu Salome, vidím jej hustý tmavý vrkoč, nezbedné kučery, veľké, no prázdne mladé a po láske túžiace oči... Melodramatická som. Nedokážem inak dnes, tie teplá ako rozpálený alobal mi srdce svetlom ohnivým obalili. A ja v tom tanci, na jeho konci ponúknem nečakané kroky. Ráno sa usmievam. Nad obrázkami noci v nádejnom svetle rána ospalá nemo hľadím.  Oči boľavé. Trčím pred obrázkami bez slov. Čo povedať ešte, keď v zdanlivo prázdnom naplnení pochytať vlastné myšlienky je skoro márne, keď všetkému, čo vo mne bdelo, som už dala farby a tvary? Určila vzťahy bez náhod? 

Kým Salome pobozká sivomodré pery mŕtveho Jochanana, kým zahryzne sa do jeho bledej tváre, do jeho smrti ako jedovatý had, zhasne posledná nádej tejto ženy. A kým ja ľahko po tvorivej noci spím, ona už ťažko nad vlastnou zlobou, pýchou vzdychá...

Ako amen v očenáši je koniec čímsi viac než len koncom, je dobrou nádejou nového dňa. 

https://www.youtube.com/watch?v=kSVdxMzva9o