Začalo sa to dávno. Otec mi veľakrát spomínal Listy Vincenta Theovi. Veľkosť van Goghovho ducha, jeho génia, jeho nepokoj, zápal i pokoru umelca som objavila až po ich prečítaní. Vidieť film, dokument, prečítať Smäd po živote, nič z toho nestačí. Aby človek porozumel druhému, musí nazrieť do jeho intimity. Listy Vincenta také sú. Ovplyvnená, očarovaná som namaľovala drobný obrázok venovaný Vincovi. A iné svety zachvátili ma. Pozabudla som. Je to už niekoľko týždňov ponorené v histórii, ale včera, v deň taký horúci, že som radšej len zavrela okná, na stoličku v izbe postavila tri litrové fľaše s vodou, aby som mala čo piť a nemusela za vodou do kuchyne, a pustila som sa do tvorby. Jediná šanca, ako prežiť tie pražské neúnosné teplá. Bez žltej nádeje prírody, bez vône biolesa. Bez.

Oprášila som obrázok Predvečer Vincovho príchodu a otvorila tučnú knihu plnú jeho dojmov, myšlienok, listov milovanému bratovi Theovi. Akoby som Theom bola, čítala som ich a tak pokrvne rozumela. Kto má brata či sestru, vie, o čom hovorím. Zdieľané radosti sú vzácne, ale môcť smútky a pomätenosti s kýmsi takým blízkym zdieľať, dokonca ich občas zdanlivo nevhodne premeniť na výbuchy smiechu, je doslova neoceniteľné. Úžasné už v prvom záchveve. 

Smútok - to som ja. Nie, nie je to smútok, pre ktorý ma treba ľutovať ani smútok hodný obdivu, je to smútok, ktorý len treba akceptovať. To stačí. Pretože mnoho premýšľam, azda občas pôsobím ako pred záchvatom plaču a ten sa i dostaví, ibaže v podobe tvorby. V posledných mesiacoch je to tá najlepšia možnosť, ako prežiť. Azda až terapeuticky čisto. Bez chémie, bez zbytočných drog, bez liekov. Pritisnutá štetcom k životu plátna. K papieru. K novému životu ešte neznámeho diela. Najkrajší moment, keď dokončujem prácu už temer v tme a mne to ani nedôjde, že by som mala rozsvietiť, som v obraze ponorená natoľko, že farby i kompozíciu už poznám spamäti. Tu tmou nemám čo pokaziť. Potom dlho spím, pred obedom vstanem ako omráčená a smädná, obzerám si izbu, posledné diela a usmievam sa. Cítim radosť. To sú tie nekonečná... Som síce z tých prehodených rytmov nezdravo zelená a kruhy pod očami azúrovo zúria ako večery v Nice, ale vnútro mám šťastné. Horlivé.

"Já z tohoto kouzelného kraje vůbec nemusím jedzit do tropů. Věřím a stále budu věřit, že v tropech lze tvořit, a věřím, že takové umění bude nádherné. Stvoří je Gauguin? To není nutné. Zrodí se samo, má-li se zrodit. Jsme pouhými články řetězu. Cítíme to v hloubci srdce. Jsme sice trochu ztřeštění, ale nejsme umělci  proto, abychom svůj neklid přemáhali svým štětcem? Každý člověk je nějak nenormální, má buďto nervosu, nebo záchvat zuřivosti nebo tanec sv. Víta nebo něco jiného.

Není však protijedem Delacroix, Berlioz nebo Wagner? Ano, my všichni jsme pomatení a já vůbec nepopírám, že jsem blázen do morku kostí, ale tvrdím a od toho neustoupím, že lze naše protijedy a útěchu pokládat při troše dobré vůle za dostatečně účinné." 

(V. van Gogh, Dopisy, s. 573)

Sedíme oproti sebe. On kolená stíska špinavými rukami od olejových farieb a hľadá v prázdne izby všetky tie farby, ktoré dnes plátnam dal...
Ja sedím opretá o posteľ a píšem. Chcem slovami obsiahnuť hĺbku jeho génia, krásu, čo z neho vyžaruje, vydám aj zopár viet, no napokon sa vzdám, zápisník zavriem, aby som slová farbami stvárnila. Po štvrťhodine sa predo mnou tento zelený večer, azúrovým vzduchom presiaknutý obrázkovo zjaví... Na drobnej kartónovej doštičke potiahnutej plátnom zelenieme (sa) obaja. Jeho kabát i moje prsty. Vincent mlčí, viem však, že večerom opantaný sa každú chvíľu rozhovorí...