Vraj je rok 2016 najlepším rokom na upratovanie. Vraj minulý rok vyplavil všetko, čo je potrebné upratať. Objavili sa veci ztuchnuté a pokazené. Ukázali sa pred našim zrakom v rozličným podobách, prostredníctvom rôznych situácií, vďaka jednotlivým ľuďom, vzťahom. Mali sme možnosť uvedomiť si všetky vzorce správania a myslenia, ktorá k nám nepatria, na ktoré sme si zvykli a ktoré sme nevedomky roky používali. Možno sme doteraz nevedeli, že sú nefunkčné, že nám viac škodia než prospievajú, že nám bránia v žití šťastného a naplňujúceho života. Nevedeli sme, že práve oni sú príčinou toho, prečo sa nám nedarí, prečo sa nevieme pohnúť z miesta, sme nešťastní, prečo strácame silu. Prečo nevieme voľne dýchať a žiť život naplno? Lebo si nie sme vedomí. Je ťažké odstraňovať a čistiť niečo, o čom nevieme, že vôbec existuje. Ak si nie sme niečoho vedomí, len sotva s tým budeme vedieť niečo urobiť.
Predstavte si napríklad malé jazierko, z ktorého roky pijete, lebo iná zásobáreň vody neexistuje. Na prvý pohľad je čisté, no jeho voda vám každým dúškom ubližuje. Otravuje vám život a vy neviete prečo. Veď je čisté. Na prvý pohľad. Ale skúste doň ponoriť palicu a poriadne ňou to jazierko premiešajte. Z dna Vám vypláva kadečo, o chvíľku bude jazierko celkom mútne a Vám sa pred zrakom objavia nečistoty, ktoré roky spokojne ležali na samom dne a otravovali Vaše vody. Váš život. To jazierko ste Vy a palicou, ktorá to všetko mieša sú ľudia, ktorých stretávate, s ktorými žijete. Tou špinou vo vode sú naše myšlienkové vzorce, naše postoje, naše nevyliečené emočné traumy z detstva. A teraz je čas, ich preskúmať, pretriediť, vyčistiť.
Rok 2015 bol v mojom živote aj v živote mnohých mojich známych rokom vírenia a miešania. Rokom rozpadu starých štruktúr aj vzťahov. Rokom rozvírených a veľmi intenzívnych pocitov.
Milujem pozorovať pocity a lúštiť ich. Nachádzať v nich staré odkazy, významy, cestovať ich prostredníctvom v čase. Áno, aj to sa dá, ale o tom až niekedy nabudúce. :)
Vlastne túto oblasť skúmam už roky, len nerada o nej píšem, nerada o nej hovorím. Bojím sa jej tak, ako som sa kedysi bála svojich vlastných pocitov. Lebo som o nich nič nevedela, neuvedomovala som si ich a už vonkoncom som nevedela, čo s nimi. S mojimi pocitmi som často bojovala, dostávala som sa s nimi do konfliktu, prekážali mi. Alebo som ich jednoducho ignorovala, nepočúvala som ich. Nevedela som, čo mi chcú vlastne povedať. A čím viac som sa snažila si ich nevšímať, tým viac som sa dostávala do situácií či do kontaktu s ľuďmi, ktoré ich ešte viac zintenzívňovali. Takéto konanie človeka vyčerpá, oslabí ho, berie mu chuť žiť alebo mu dokáže privodiť aj chorobu. Duševnú či fyzickú. Pred pocitmi skrátka neujdete. Nikdy. A keďže je pocit akýmsi sprievodným znakom našich myšlienok, našich myšlienkových vzorcov, je čas venovať obom týmto javom pozornosť súčasne. A začať si ich viac všímať, začať si ich vedome skúmať, liečiť, upratovať. A vraj tento rok je na to ten správny čas.
Keď si začnete všímať svoje vzorce správania, ktorými sa riadite, ke´d si začnete všímať pocity, ktoré sa Vám ustavične opakujú a vďaka ktorým prežívate zas a znova podobné situácie, je čas sa na nich pozrieť bližšie. Nie je to žiadna karma, ani trest boží za to, čo ste možno spáchali v neviemktorom minulom životae. Nie je to ani smola. To, že žijete napríklad v strašne komplikovanom vzťahu, ktorý pripomína skôr boj o prežitie a zachovanie si vlastnej dôstojnosti a zdravého rozumu nie je prekliatím. Je možnosťou. Niečo sa o sebe naučiť. Niečo v sebe vyliečiť. Znovunadobudnúť silu a chopiť sa kormidla, ktoré určuje kam chceme smerovať. A dokým to neurobíme, dokým si v sebe neupraceme, dovtedy budeme len akousi bábkou pohojdávajúcou sa vo vetre nepriaznivého „osudu“. A dovtedy si možno budeme myslieť, že nie sme dosť dobré, že sme chybné, že sme bezmocné. Aj takéto myšlienky je treba upratať :)
Minulý týždeň som maľovala, pretože budúci týždeň ma čaká naročné obdobie, ktorého som sa desila celé roky. Ja maľujem väčšinou vtedy, keď sa mi deje v živote niečo intenzívne, čo zamestnáva moju myseľ, čo veľmi prežívam. Tak sa potom čistím „na plátno“, spracovávam. Minulý týždeň som maľovala ženu. Takú, ktorá vie, kde je jej smer, ktorá sa pocitov nebojí. Ktorá nestratila svoju silu, ale má ju. Takú, ktorá si je vedomá v každom momente. A ktorá vie, že všetko, čo sa deje, je správne, pretože sa to deje. Ženu, ktorá neuteká. Ženu, ktorá vie..
A ak Vás táto téma zaujala a máte chuť a čas si prečítať viac o tom, prečo a načo sú nám vlastne vzťahy, ako fungujú (nefungujú) v praxi, môžete pokračovať tu. Akási forma "poviedky", ktorou sa mi tieto veci opisujú ľahšie :)
O špajzke a starých konzervách
,,„No čo, večný študent?“ Opýtala sa Maggie sediac u Laury v kuchyni. „Už ani medzi ľudí nechodíš, len si tu zahrabaná medzi knihami. Prišla si aspoň na niečo?“
„Prišla.“ Laura sa sprisahanecky usmiala a položila na stôl dve šálky s kávou.
Bola sobota ráno, deti sa hrali s legom v Sebastiánovej izbe.
„Tak spusť, Einstein.“ Povedala Maggie. „Ale pomaly, lebo ešte stále triezviem po piatku.“
„Daj si kávu. Uvarila som ti extra silnú.“
Maggie vzala šálku do ruky a pomaly začala popíjať.
„No, snáď mi pomôže.“ Uškrnula sa. „Môžeš spustiť.“
„V prípade, že by som počas výkladu zaspala, kľudne hovor ďalej, mne to nevadí. Len to prosím neber osobne.“
„Práve pre toto ťa mám rada, vieš?“ Zasmiala sa Laura.
„Viem.“
„Taaakže.. Vieš, čo som ti minule hovorila o tom podvedom vyberaní si partnera? Na základe pocitu „aha, som doma“?“
„Noo, to si pamätám. Aj u mňa to sedí.“ Potvrdila Maggie.
„Viem..“ Laura sa spokojne usmiala. „Lenže... To veru nie je všetko!“ Sprisahanecky pozrela na Maggie a teatrálne sa nadýchla.
„Keď malé dieťa zažije traumu – to jest niečo, kde sú emócie silné, vyhrotené a hlavne negatívne – nedokáže ich ešte samo spracovať. A pokiaľ to dieťa nie je vychovávané dokonale uvedomelými, osvietenými rodičmi, má problém.“
„Ja som!“ buchla Maggie päsťou po stole.
„Hej, včera si bola.“ Zasmiala sa Laura. „Akurát tak diskoguľou na tanečnom parkete.“ Dodala. Obe sa zachichotali a Laura pokračovala.
„Po každej takejto traume – vydrž, uvediem aj príklad – sa časť ich osobnosti, alebo povedzme duše, disociuje -oddelí sa a zapadne kamsi do nevedomia. Odloží sa na čas akoby do skrine, alebo nejakej malej špajzky, kde bude pekne po tme čakať, kým príde jej čas na opätovné začlenenie naspäť do celku.“
„Začína to byť pútavé.“ Spozornela Maggie a narovnala sa.
„Toto dieťa si veselo rastie ďalej, žije svoj život a zažíva množstvo nových vecí. Aj nových tráum, ktoré nedokáže efektívne spracovať. Takže sa jeho špajzka plní stále viac a jeho osobnosť je stále viac a viac roztrúsená. Je neúplná.“
„Chcem už príklad!“ skočila jej do reči Maggie.
„Ok. Počkaj.“ Povedala Laura, prižmúrila oči a zahľadela sa kamsi do okna. „Mám jeden. Tento je fakt dobrý, počúvaj.“
„Mala som asi 4, možno 5 rokov. Nepodstatné.“ Kývla rukou a pokračovala ďalej. „So spolužiakom sme sa na kúpalisku naháňali a on sa pošmykol. Vieš, tam kde sú tie korytá so sprchami. Stále to tam bolo také klzké.“
„Viem, pamätám.“ Prikývla Maggie a rukou naznačila Laure, aby pokračovala.
„Peťko spadol tak nešťastne, že si rozbil hlavu. Dosť brutálne mu to začalo krvácať, takže začal vrieskať - asi od šoku a bolesti - a za pár sekúnd sa okolo nás všetci zhŕkli. Ja som bola v šoku tiež, veľmi som sa zľakla a len tak som tam stála. Po Peťa prišli zdravotníci, naložili ho na nosidlá a rýchlo ho odviezli – asi na ošetrovňu. Neviem. No a potom si pamätám našich. Už neviem presne, ako sa to celé zomlelo, ale viem, že sa ma otec spýtal, čo sa vlastne stalo. Mama na mňa spustila krik a obvinila ma, že som to urobila ja, že ja som ho strkla alebo čo, že kvôli mne si rozbil hlavu. Rozplakala som sa. Nebola to pravda, veď sme sa naháňali a on sám sa pošmykol. Zbytočne som sa snažila obhájiť, vôbec ma nevnímali a išli si svoje.“
„Joooj, malá Laurinka, až mi je jej ľúto.“ Povedala Maggie detským hláskom a našpúlila pritom pery.
„Prestaň.“ Zahriakla ju Laura a obe sa zasmiali. Potom pokračovala celkom vážne.
„Presne si pamätám tie pocity, dokážem si ich reálne vybaviť, ako by to bolo len včera. Zlosť, poníženie, krivda, bezmocnosť. Asi v tomto poradí. A na záver som dostala ešte ako bonus VINU. Vraj som zlá, nenormálna, nezodpovedná a že som mohla Peťkovi veľmi vážne ublížiť. Ba dokonca..“ - Laura zodvihla ukazovák na znak výstrahy – „som ho mohla aj ZABIŤ. Takže čerešničkou na torte bol obrovský STRACH.“
„Husté.“ Prikývla Maggie a zodvihla hore palec na znak uznania.
„No, mi hovor. Ešte teraz mi je z toho nevoľno.“
„Takéto pocity detskej duši veľmi nepridajú.“ Poznamenala Maggie.
„Veď práve. A keďže som vtedy sama – ako dieťa - tak intenzívne pocity nedokázala spracovať, tak mi môj obranný mechanizmus pomohol a odložil všetko nespracované kam?“ Vyzvala Laura Maggie, aby ju doplnila.
„No do špajzky predsa.“ Usmiala sa Maggie.
„Správne. To bolo na kontrolu – či ma počúvaš.“ Zasmiali sa.
„Takže.. Život beží ďalej, špajzka sa plní a osobnosť, alebo duša - ako chceš, sa nám pekne trhá na kúsky ďalej. A to spôsobuje problém. Neúplná osobnosť človeka nikdy nemôže fungovať v živote šťastne a spokojne. Teda môže, ale len dočasne. A keď z dieťaťa vyrastie dospelý človek schopný pracovať s emóciami, keď už je schopný si s nimi poradiť sám, potom dostane šancu. Do života mu začnú prichádzať ľudia, situácie a vzťahy, pri ktorých zažíva znovu tie isté emócie ako v detstve. Presne tie, ktoré kedysi nedokázal spracovať a ktoré pekne čakajú odložené v špajzke na svoju šancu sa vyliečiť. Integrovať sa naspäť do celku.“ Dokončila Laura a veľavýznamne pozrela na Maggie.
„Začínam mať v tom chaos. Viac po lopate prosím.“ Oznámila Maggie pomaly si odchlipkávajúc z kávy.
„Jasne.“ Usmiala sa Laura. „Videla si Harryho Pottera?“ Opýtala sa.
„No jasné!“
„Tak si asi pamätáš, čo sú to Horcruxy.“
„Uhm“, prikývla Maggie, „časti Voldemortovej duše, ktorú si sám rozdelil, aby bol nepremožiteľný. Respektíve, aby ho nedokázali zabiť na jeden šup.“
„Bingo.“ Vykrýkla Laura. „Tak toto je niečo podobné.“
„Takže my máme špajzku. A v nej naukladané potraviny – v našom prípade emócie – v konzervách. Naukladali sme si ich tam preto, lebo v tom období, keď si bola malá, boli pre teba ťažko stráviteľné. Nemohla si ich zjesť bez pomoci – bez toho, aby ti ich niekto predžul alebo predvaril – lebo by ti to veľmi ublížilo. Veľmi.“
„Fuuuj, to znie nechutne!“ Prerušila ju Maggie a zakryla si ústa dlaňou.
„Takže si si ich zakonzervovala a odložila si ich do svojej špajzky akože ´na pozdejšie´. Nezabúdaj však, že tieto nespracované emócie obsahujú aj kúsky teba – tvojej duše, ktoré nepoužívaš, takže si neúplná.“
„Hej, som nekompletná. To viem už dávno.“ Obe vybuchli od smiechu.
„A čo potom? Čo s tými všetkými konzervami, keď už ani nepamätám, aké ich tam mám, hm? A či vôbec. Napríklad som doteraz ani nevedela, že mám nejakú špajzku.“ Zamyslela sa Maggie.
„Potom prichádza na scénu napríklad tvoj Viliam, alebo môj Riaditeľ.“
Maggie spozornela.
„Nóó, tak teraz som samé ucho.“ Nahla sa bližšie k Laure a jedným pohybom odsunula kávu spred seba, akoby jej to nejako malo brániť v počúvaní.
„Zamilovala si sa a na začiatku Vám bolo spolu krásne, však?“ Opýtala sa Laura.
„Hej, na začiatku." Vzdychla Maggie. "A potom sa to rýchlo zopsulo.“
„Presne.“ Dodala Laura a vzápätí pokračovala. „Najskôr ti ponúkal jedlá, ktoré si mala rada. Nazvime ich VZRUŠENIE, ĽAHKOSŤ, SPOKOJNOSŤ, RADOSŤ. Tieto všetky boli pre teba známe a ľahko stráviteľné.“
„Tuším už viem, čo nasleduje.“, zvraštila čelo Maggie.
„No jedného dňa naservíroval iné jedlo. Také, ktoré si už dlho nemala, respektíve, ktoré si predtým stále odmietala. A pchala ho do špajze na neskôr. Ťažko stráviteľné, smradľavé, pokazené.“
„PONÍŽENIE.“, doplnila ju Meggie. „Tak sa volá to, čo mi najčastejšie servíroval.“
„Takže, čo s touto konzervou urobíš, Maggie?“
„Ovalím ho ňou po hlave a pošlem do čerta? Nech si ju zožerie sám.“ Odpovedala pohotovo. Laura sa z chuti zasmiala.
„Aj to je jedna z možnosti, ale takto to nefunguje. On má svoje sajrajty, neboj ty nič. Plnú špajzku.“
„Takže?“ opýtala sa Maggie.
„Máš dve možnosti.“
„Aspoňže tak. Si veľkorysá, Laura.“
„A ty uštipačná.“
Obe sa zasmiali.
„Prvá možnosť je vziať ten smradľavý bordel a rýchlo sa ho zbaviť. Nešpiniť si ruky, ani kuchyňu a šupnúť ho znovu do špajzky.“
„Aha, hneď vedľa konzervy s PONÍŽENÍM č. 1,2,3... Až kým sa tam nazbiera utešená kôpka PONÍŽENÍ od detstva až po teraz.“
„Trefa. Píšem ti bod.“ Zatlieskala Laura. „A môžeš si byť istá, že o chvíľu ti to naservíruje zas. Viliam, alebo hocikto iný, v prípade že sa Viliama rozhodneš poslať do teplých krajín.“
„Jasné, už to dáva logiku a on by v tej teplej krajine zas našiel niekoho, kto má PONÍŽENÍ plnú špajzku, aby mu mohol naservírovať ďalšie, že?“
„Lepšie by som to nepovedala, Maggie.“ S uznaním prikývla Laura a odpila si z plnej šálky svojej studenej kávy.
„Dnes tuším aj zmaturujem!“ potešila sa Maggie.
„A čím väčšiu kôpku toho bordelu v špajzke máš, tým viac je to akútne. Tým viac je ho cítiť, a tak dokáže privábiť ďalších servírovačov. Aby si už konečne pochopila, že je treba upratať!“ Zdôraznila Laura poslednú vetu.
„Fuj, až sa mi chlpy zježili.“ Ukázala Maggie na svoju ruku. „Toto veľa vysvetľuje.“ Povedala smutne a zhlboka si vzdychla.
„U mňa detto.“ Potvrdila Laura a na chvíľu sa odmlčala.
„A druhá možnosť? Tá bude predpokladám nepríjemná a pracná, ale o to efektívnejšia..“
„Presne.“ Potvrdila Laura. „To, čo ti naservírovali prijmeš, poďakuješ a potom si to osamote rozbalíš. Otvoríš, pričuchneš si. Podľa smradu identifikuješ všetky podobné konzervy, ktoré sa v tvojej špajzke nachádzajú a jednu po druhej ich vyložíš na stôl a pootváraš. Sústo po súste konečne vychutnáš, dôkladne poprežúvaš a zhltneš. Môžeš pri tom kľudne plakať, kričať. Dokonca sa to žiada, inak to nejde. Musíš ich precítiť, vieš? No a na záver celý byt pekne prevetráš a zhlboka sa nadýchneš.. Všetko!“ vychrlila zo seba Laura a spokojne sa oprela o stoličku s rukami za hlavou.
„Takto metaforicky to neznie zložito. Zdá sa to celkom jednoduché.. A prax?“ opýtala sa Maggie.
„Noo, to je nadlho. Keď chceš, dám ti knihy. Ja som ti chcela vysvetliť len princíp. V skratke. Hrabala som sa v tom celé týždne a možností, ako to dať do praxe je viacero. Pomaly si tu upratujem a poviem ti, nie je to nič príjemné.“ Povedala Laura a zvraštila noc, ako keby cítila nejaký smrad.
„Tak jo. Myslím, že by bolo na čase začať pratať aj moju špajzku.“ Vzdychla si Maggie a zadívala sa kamsi do neznáma. Jedným dúškom dopila studenú kávu a položila ju za seba na kuchynskú linku.
„Ďakujem.. za kávu aj za školenie.“ Maggie sa usmiala a pozrela smerom k detskej. Chlapci si veselo štebotali za zatvorenými dverami s nápisom NERUŠIŤ!.
"Chlapcí, ako sa darí, nepotrebujete niečo?“ Zakričala smerom k izbe.
V tom sa otvorili dvere na detskej.
„Mamí, čo bude dnes na obed?“ opýtal sa ešte v letku Sebastián.
Laura s Maggie vybuchli od smiechu.
„Niečo ľahko stráviteľné, chlapci.“ Povedala Laura. „Aby ste to potom nemuseli pchať do špajzky.“
*********************************************************************************************************
