Ale môže byť. A dokonca si ju môžeme aj sami napísať. Na papier.

Keď sme pred dvoma rokmi s kamoškou kupovali dom, naučili sme sa hneď niekoľko dôležitých vecí. Napríklad aj to, že nejde len o papier. Ani o pečiatku, ale ide o niečo úplne iné..

Prichádzame na obecný úrad. V miestnosti sedí pán s hrubými okuliarmi a čosi ťuká do počítača. "Dobrý deň" - pozdravíme sa slušne so Zorkou, no náš pozdrav nepohne pánovým telom, ba dokonca ani len pánovou hlavou. Ťuká ďalej. "Poslali nás za Vami kvôli zápisu na kataster. Vraj nám treba iba jeden papier." Zaševelím hláskom dieťaťa, ktoré pýta od mamy lízatko, na ktoré nedotiahne.  Posledné slovo zaberá, pán sa zamračí a v zlomku sekundy nám hľadí ponad hrubé sklá priamo do očí. "Papier?!" Skríkne náhle a prisunie sa na otáčacej stoličke smerom ku nám. Trochu cúvneme a nesmelo vetu zopakujeme. "Áno, p-p-papier. Alebo t-t-tlačivo, či čo to je. Kvôli katastru." Trocha kokcem, no ešte stojím na nohách a nestrácam nádej. Pán úradník sa prudko postaví a dvíha pravicu. Zora sa mykne, ja podvedome stiahnem hlavu medzi plecia. Pán zatína päsť, tasí  hrubočizný ukazovák na svojej pravici, ľavačkou si napraví okuliare a mocným tónom svojho úradníckeho hlasu nás poučí: "Ja nepíšem papiere." odmlčí sa na sekundu. " JA," namieri svoj hrubý ukazovák na svoju hruď, "započínam PROCESY." Jeho hlas duní celou miestnosťou a vážnosť jeho slov ma ešte dodnes prenasleduje v snoch.

Dnes mi kuriér doniesol krabicu plnú kníh. Mojich vlastných. Krabicu plnú výtlačkov príbehu, ktorý som roky túžila dať na papier. Až dnes som pánovu vetu úplne pochopila. V deň, keď som prvýkrát pocítila túžbu ten príbeh napísať, dať ho v podobe písmenok do hmotnej formy, poukladať ho na ten papier a zviazať ho do jednotného celku s názvom kniha, som vlastne ani netušila, že v tej chvíli som započala PROCES. 

Pán v hrubých okuliaroch by sa dnes usmial. Lebo by vedel, že mu rozumiem. Že mám pochopenie pre jeho vztýčený varovný prst aj pre vážnosť jeho hlasu a naliehavosť jeho pohybov, keď sme od neho žiadali len ten jeden papier. Že som sa od neho naučila, že nejde len o výsledok. Ale o celé dianie, kým sa k tomu papieru dostanete. Že ten proces pozostáva z jednotlivých krokov, ktoré nejde preskočiť. Najskôr z intenzívnych pocitov, vyronených sĺz plaču aj smiechu, z množstva rozhovorov a zážitkov, z milióna poškrtaných slov a vytrhaných stránok notesu, z nekonečného mora potenciálnych formulácií aj záverov. Z desiatok spriaznených duší, ktoré sú nielen svedkami celého procesu, odobrovateľmi výsledku, ale aj literárnymi kritikmi a editormi na záver. Z prvých "nezainteresovaných" čitateľov, ktorí mi dali nádej, že je ten príbeh pre všetkých, hoci ho so mnou osobne neprežili. Rovnako dôležitou súčasťou procesu boli aj obdobia "ticha", kedy sa nedialo nič. Lebo som sa zasekla a nevedela, ako ďalej: či a ako to ilustrovať, či farebne, či čiernobielo, či počítačom, alebo na papier, či fixkami, alebo akvarelom. Nevyhnutné obdobie nesebadôvery a nerozhodnosti vždy napokon skončili impulzom - inšpiráciou, ktorá ukázala ďalšiu cestu. Aby proces mohol pokračovať - celých 6 rokov až po dnes.

Ani jeden z týchto krokov celého procesu nebol menej dôležitý ako ten druhý. A každý z nich ma čosi naučil. Minimálne trpezlivosti, vynaliezavosti, dôvere. Dôvere, že napokon ten papier bude. Hoc aj nie v garantovanej lehote 30 dní ;) 

Dnes Vám chcem preto so všetkou dôležitosťou pána z obecného úradu predstaviť výsledok celého procesu - malú knižku s (pre mňa) veľkým príbehom - Vtáčik a lev.

A o čom je?

Trochu o mne, trochu o Vás samých, o živote, o strachu, o láske. Ja ju volám rozprávková knižka pre dospelých. A vraj si tam každý nájde to svoje. Tak dúfam, že aj Vy.

Veľmi veľmi veľmi sa z nej teším a dúfam, že poteší aj Vás ;)