Som tu na Fleri nová, tak iba dúfam, že môj príspevok zaraďujem do správnej kategórie. Ale milujem písanie, tak sa tu odo mňa asi občas niečo objaví. Prajem príjemné čítanie.

Keď som bola na materskej dovolenke, veľmi rada som sedávala na ihrisku a pozorovala deti, ako sa hrajú v piesku. Nemluvňatá, ktoré vedeli urobiť len zopár neistých krokov, škôlkári, ktorí sa po skvelej naháňačke usadili v pieskovisku, aj väčšie deti, ktoré si v ňom kopali tunel — všetky mali jedno spoločné: nerozmýšľali nad tým, či robia veci správne. Jednoducho ich robili a tešili sa z toho. Venovali sa svojmu pieskovému dielu, akoby to bola najdôležitejšia vec na svete. Ponorili sa do neho celí. Nekládli pri tom hranice svojej fantázii. Neskúmali, či sa nápad dá použiť, či nie. Rovno ho zrealizovali. Vyšli za hranicu pieskoviska, nazbierali halúzky, listy a kamienky a vložili ich do „svojho diela“. Neohrabané pršteky vyklopili bábovku, ktorá sa na mieste rozsypala, pretože dieťa použilo príliš sypký piesok a mamička, pre ktorú bola bábovka určená, ju vďačne „spapala“.

Pri mojich troch deťoch som na ihrisku strávila veľa a veľa hodín (tiež som zjedla mnoho pieskových koláčikov). Bolo to pre mňa ako jedna dlhá, inšpiratívna lekcia o slobode v hravosti. Často z nej čerpám, keď maľujem. Farbami môžem vyjadriť myšlienku aj pocit. Môžem stvárniť konkrétne veci bez toho, aby som bola ohraničená tým, ako vyzerajú. Vdýchnem do obrazu to, čo pre mňa znamená les, či obloha. Použijem tvorivosť, aby som dala priestor snívaniu. Otvorím dvere slobode. Do abstraktného diela sa dá naraz vložiť pestrosť, život, radosť, smútok, more aj slnko, dážď, smiech, hranice aj bezhraničná tvorivosť... preto — pre tú nekonečnosť možností, ktoré sa dajú vtesnať na kúsok bieleho plátna, tak rada maľujem.