V dohodnutú hodinu som vyčkávala na stanici na vytúžený autobus. Od nedočkavosti (a istých biologických potrieb súvisiacich s mojím stavom) som prešľapovala z nohy na nohu keď v tom...Pre Kristové rany! Z autobusu vystúpila Laura a namiesto jedenásť kilového šteniatka na opačnom konci vodítka kráča obrovský asi 25 kilový strapatý kríženec s drzím kukučom. Počas tých dvadsať metrov čo ich odo mňa delili sa pokúsil trom ľuďom strčiť hlavu do tašky, strašne ťahal na vodítku a navyše príšerne štekal na holuby. Vedela som so 100% istotou, že TENTO pes nie je pes mojich snov. Maximálne tak nočnou morou. Nie tak toto nie. Toto si ja domov nevezmem. Len cez moju mŕtvolu. Nenápadne som si prezerala Lauru, či náhodou nie je šanca, že odniekiaľ vytiahne to moje šteňa a povie, že tá nevychovaná opacha nie je to čo som si objednala. Omyl. Laura mi s veselým úsmevom ( ja by som sa tiež usmievala, keby som sa práve zbavovala tohto) Podala vodítko: „ tak tu ho máš.“ 
„Ehm, no Lauri, vieš ako by som ti to...Do riti to čo si mi kurnik doniesla?“ Laura sa trošku zháčila a s nevinným úsmevom mi odpovedala, že presne to čo mi vravela do telefónu. Svoju skvelú obhajobu ukončila: „bože, Ivi veď vieš aký mám zlý odhad.“ No to je super. Síce sme sa s priateľmi dosť zabávali na Lauriných odhadoch veku, plemena a veľkosti, ale keď ste tehotná, zariaďujete podnájom a chystáte svadbu tak váš názor na kamoškin zdravý úsudok zapadne niekde medzi objednaním fotografky a novou práčkou. O desať minút som si na vodítku odvádzala dosť debilne sa tváriaceho orecha, medzi ktorého prioritné záujmy patrili smetiaky, holuby, pouličné mačky a každý v dohľade, kto nemal dosť rozumu a v Taovej prítomnosti jedol.
Dobre takže som si na vodítku odvádzala psa, ktorí sa môjmu ideálu nepriblížil ani s dvoch kilometrov a čakala ma heroická úloha oznámiť nič netušiace mu manželovi, že náš vysnívaný pes sa zmenil nočnú moru. Bola som rozhodnutá, že pokiaľ to zviera nepreukáže mimoriadne osobnostné a intelektuálne kvality nájdeme mu nový domov. Nič netušiace zviera v skúšobnej dobe za zatiaľ snažilo vyskočiť na každého okolo idúceho prípadne mu z ruky vyrvať nákupnú tašku.
Keďže som bývala na opačnom konci mesta tak som sa rozhodla ísť domov autobusom.  Pes mal obojok vodítko a košík, takže zdanlivo žiaden problém. Keď nad tým teraz spätne uvažujem musela som trpieť nejakou zvláštnou tehotenskou stratou súdnosti, alebo výrazným znížením kognitívnych schopností pretože som bola skalopevne presvedčená, že to bude možné. Ak by sa pes zdráhal nastúpiť, vedela by som ho do autobusu naložiť aj nasilu, ale vyskytol sa neočakávaný problém. Postáli sme si chvíľku na zastávke kým sa dovalila osmička. Samozrejme dopravná špička. Autobus narvaný na prasknutie. Postavili sme sa do radu pes nastúpil s absolútnym kľudom. Ľudia sa posúvali pomaly mi sme zatiaľ stáli na poslednom schode. Pred nami kopa ľudí, za nami kopa ľudí, Tao predné nohy na jednom schode, zadné na druhom a čo to ten pes do kelu...? V poslednej chvíli sa mi ho podarilo s autobusu vytiahnuť a zabráni tak najhoršiemu. Osmička odišla a na zastávke som ostala ja, pes, asi dvojkilové hovno a párik mestských policajtov. Samozrejme mala som niekoľko sáčkov určených práve na takéto situácie, ale... Dáreček čo mi Tao zanechal bol asi štyrikrát väčší ako sáčok. Tak sme pomaly začali naberať. Jeden sáčok, druhý, tretí... Mestská ruka zákona nás sledovala pozorným očkom. Sáčky sa míňali a z kopy neubúdalo. Došlo na nevyhnutné. Sáčky sa minuli a na chodníku stále veselo polihovala ešte riadna kopa. Bleskovo som zvážila svoje možnosti a zamietla útek. Vzhľadom na to, že som bola v piatom mesiaci a ledva som v tridsať stupňových horúčavách chodila otvorený útek by skončil mojím totálnym kolapsom, pričom by mi samozrejme pes ušiel a ozbíjal nejakého dôchodcu vracajúceho sa z nákupu o rožky. Zapeklitú situáciu som vyriešila nasadením nevinného, nešťastného výrazu: „ ja úbohá, nešťastná, tehotná žena stratená v meste“ a vydala som s k policajtom s prosbou o pomoc pretože mi došli sáčky. Našťastie ukázali sa ako skvelý chlapi a potrebné sáčky zohnali v neďalekej predajni ovocia a zeleniny. Domov sme došli pešo.
Doma nik nebol doma tak som si urobila kávu a pripravovala si obhajobu a vysvetlenie pre manžela. Náš prvý podnájom mal iba zopár metrov štvorcových a tak keď si milé psisko ľahlo v kuchyni na zem, čo bolo strategické miesto z najlepším výhľadom na celý byt, tak sa tam už nič iné nezmestilo. Takže keď môj drahý došiel domov zariadenie kuchyne obnášalo malú linku, stolík a veľkého psa spokojne rozvaleného tak, že sa tadiaľ ani nedalo prejsť. 
„To je to šteňa?“ opýtal sa a nedôverčivo poškuľoval na škeriaceho sa psa. „No. V podstate.“ skúšala som získať čas. Danko si opatrne sadol na linku pretože medzi ním a oficiálnym sedením sa rozvaľoval pes. Nedôverčivo si premeriaval chlpáča v snahe vyrovnať sa z realitou. „No čakal som, že bude menší.“ povedal opatrne a ja som si spomenula na večery, keď som mu rozprávala aké to bude skvelé, keď si donesieme malé chlpaté šteniatko s krásnymi očami. „ V podstate som čakal, že bude povedzme v krabici od topánok.“ Pes dvihol hlavu a nám bolo jasné, že krabica, do ktorej by sa vošiel tento pes by musela by minimálne od veľkej skrine nepredávanej v demonte. „ S týmto psom si ešte užijeme“ pomyslela som si a nasledujúce dni mi mali dať za pravdu.