Pred pár rokmi som si počas prázdnin povedala, že urobím niečo, čo som ešte nikdy neurobila. Uvažovala som, čo by bol pre mňa a pre moju introvertnejšiu povahu najväčší extrém. A vtedy mi to došlo. Tábor! Pre niektoré z vás je to určite samozrejmosť. Do tábora vás predsa posielali rodičia, aby si aspoň na týždeň oddýchli. Alebo ste sa preč pýtali samy od seba, aby ste si na pár dni oddýchli vy od nich.:) V mojom prípade to bolo inak. Ani naši, ani ja sme nad táborom nikdy neuvažovali, aby som sa z neho nemusela zotavovať najbližší rok a psychológ nás nevyšiel drahšie ako týždenný pobyt s rovesníkmi v panenskom lone prírody.
V ten deň som sa však odhodlala urobiť prvý krok k integrovaniu do širšej society a pripísať si prívlastok „spoločenská“. Zbalila som kufre a šla.. Aké však bolo moje prekvapenie, keď ma po príchode privítali vedúce, ktoré boli o pár rokov mladšie ako ja.. Pripadala som si ako táborový starešina. Ďalší šok nastal, keď ma pridelili do izby k niekoľkým cudzím dievčatám. Bola medzi nimi aj Pája. K tej som prvé popoludnie rovnako ako k ostatným zaujímala zo zásady nepriateľský postoj. Spomenula som si na zoznam vecí, čo sme si mali vziať so sebou a ktorý nám pred cestou poslali („ Milí táborníci, nezabudnite si zabaliť nepremokavú obuv – 2 kusy, pršiplášť – 1 kus /pokiaľ ste jeden/ a dobrú náladu..“) Prečo som sa tu len trepala!
Pomyslela som si, že to bude týždenné utrpenie. Večer sa však ľady prelomili.. Prvou úlohou bolo spoznať sa navzájom. Sedeli sme v krúžku ako na liečení a jeden sedemročný chalan (okrem dorastu, konkrétne Páji – 14 rokov a mňa - 18 rokov tam boli už len zástupcovia mladšieho školského veku – 53 % prítomných a predškolského veku – 45 % prítomných) vymyslel úžasnú spoznávaciu hru. Volala sa Kompót a princíp spočíval v tom, že každý si vyberie nejaké ovocie, ktoré má predstavovať a keď chlapec zakričí napríklad „Jahodový kompót!“, všetci predstavitelia jahôd utekajú do stredu miestnosti a narazia na seba, akože sa kompót premiešal.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti som si dala dokopy dve a dve, pouvažovala som, aké vedomosti majú o kompóte predstavitelia predškolského veku a vyvodila z toho záver.
V ten večer som sa stala na hodinu a pol Liči..
To som ešte vôbec nevedela o tom, že podobný „spoločenský“ problém má aj Pája. Tá však nemyslela strategicky (stratégie dodnes neznáša, preto je aj jej výber počítačových hier zúžený na Kantr Strajk, Supermária a Solitér) a premenovala sa na Citrón. A tak sa stalo, že Pája vyštartovávala do kompótu spotená každú chvíľu, zatiaľ čo ja som sa od strachu a v kŕčoch potila na stoličke, aby ma predsa len niekto do kompótu nešmaril. Napokon, keď si všetci konečne posadali, zauvažovala som nad výsledkom hry, ktorej zámerom bolo spoznať sa navzájom. A tak som si až do konca tábora zafixovala, že vedľa mňa sedí vychechtaný ryšavý banán, urazená jahoda, nadudraná preto, že bola v kompóte len trinásťkrát, pehavý karfiol, ktorý nijak raz nevedel pochopiť rozdiel medzi ovocím a zeleninou, osopujúca sa mandarinka, majúca výhrady voči ryšavému banánu, ktorý jej počas sterilizovania kompótu stúpil dvakrát na nohu, či spotený citrón, ktorý som v tej chvíli ako jediný ľutovala.
Na druhý deň sa mi však každé ovocie zdalo rovnaké, keďže všetci mali na tele minimálne tri modriny a vyzerali ako zhnité hrušky. Jedine Pája si zachovala svoju dôstojnosť a tvárila sa, že s kompótom nemá už nič spoločné. Ohrdla rodnú zelovoc a pridala sa na stranu nepriateľa.. Jej postoj mi bol ako inak maximálne sympatický. Od toho dňa sme sa stali nerozlučnými kamarátkami a súčasne striktnými ovotariánkami. A odvtedy zbrojíme proti kompótu zásadne spolu.:)