Čím je v živote ozajstná krása a čo všetko sme ochotní urobiť, aby sme ju získali? Parafrázujem otázku, ktorú mi denne kladie obal obľúbenej knižky Zadie Smithovej - O kráse.

Rozčítate príbeh a vtiahne Vás. Filozofia, esejistické pasáže, múdrosť. Krása. Zľahka a nenutene. Dívate sa skrz krásu na vlastnú existenciu a zrazu viete, že Váš život znamená viac, než ste si kedykoľvek predtým mohli pripustiť. Už viete, že nájsť krásu neznamená pochopiť ju, alebo len opatrne prijímať, ale že sa musí sťáť Vašou bytostnou súčasťou. Že musíte byť sama krás(n)ou, aby ste ju mohli nachádzať všade naôkol.

Ví sa tvári nevinne, Ví odmieta prvoplánovú hrubosť, Ví vie, čím očariť mužov, Ví trpí, keď sa veci nedejú, ako by si priala, Ví má šťastie, pretože vie, čo má vo svete mužov so svojím telom robiť, pretože chápe svoju moc.
Ví prebleskne tvárou smútok, pretože už dávno nebola sama sebou. Pretože už tak dávno je len sama so sebou...

Včerajší neskorý večer. V archíve si púšťam Allenovu Annie Hall a začnú vo mne brechať všetci psi. Som vo vzťahovom zmätku a smejem sa. Strácam sa, aby som našla nové pohľady na svoju neutopenosť....

Woody zas tvoril a mne zrazu postačili len zatvorené oči. Príbeh bol von. Načatý a neopustený... 

Psí útek bol poslednou záchranou pred chlapcom, čo všade chodí v ponožkách. Naboso a bez prípravy sa nechal nafúknuť susedovie mačkou a vyletel prudko nahor.

Už len smutné závistlivé červené oko mačky zavesenej na konári hustej slivky, už len strácajúce sa jahodové bodky ľahko nad zemou. Dostať svoje telo na zem je jedinou snahou, o ktorú v tomto príbehu vôbec nejde. Žmurk a nová fialová tma s nesmelým rytmom pod chvostom.

Krásny večer, tvoriví priatelia!