Zatrhnout. Strnout ve tmě.

Potom nehmotně modrý

liják vrcholů skál a dálek

Něco jiného mě vleče vzduchem -

stehna a vlasy

šupiny z mých pat

(Sylvia Plathová: Ariel)

Dať svojmu dňu novú báseň. Ukryť sa za kameňom, čo vonia vlhkou tmou. Noc ešte nosia moje nohy bosé. Básnim tu nesmelo...

Vyzlečená Ariel so šupinami prilepenými na pätách
po suchom piesku beží
Tmavomodrý dážď
Červená (sa) stuha túžby

Tyrkysovou spomienkou na more
živená

Na začiatku len čisté hry s krásou papiera. Začiatky sú raz také. Predo mnou nekonečná, kartónové štruktúry. Obliny, vlny záhybové. Nepopísaná tvár.

Zašla som ďalej než som chcela. Prestávam svoje papierové šperky nosiť sama. Túžim ich vidieť na ušiach iných. Nachádzať spriaznenosť. Nový rozmer tvorby drobnej, vášnivej.

Kdesi tam v úvode bola výzva smelá. Farebné bezbrehosti. Prvý pár papierový bol takýto:

A po ňom tieto prišli. Príbehové, Ariel malou počmárané...