Jak si tak nedávno bežím nádhernou Moravskou krajinou, ktorú som si tak zamilovala, že už nikde inde nechcem žiť, a ktorá teraz tak nádherne žiari všetkými možnými farbami, a vonia jarnými voňami, všimla som si, že už niesom sama. Okrem hobičkárov, ktorých som kedysi stretla vždy len raz (lebo potom to zrejme vzdali), stretávam teraz pravidelne dvoch fešákov, jaj, to mám radosť.
Jeden vystajlovaný, vždy celý v čienom, náramný fešák, asi behá len krátke trate, ako doplnok k posilovaniu. Krásny, ako z časopisu. Pozrieť, a nechytať, krehké, nepraktické.
Ale ten druhý, to je iné kafe, fakt borec, zrejme dlhé trate, trénovaný a nestačím s ním dlhšie držať tempo!
Tak si občas myslím, že by bolo pekné mať parťáka na behanie, no hneď i viem, že by ma príšerne znervózňovalo musieť sa niekomu prisposobovať! Nedajboh ho čakať! Alebo nemocť dobehnúť!
Behám teraz pre mňa dosť náročný tréning na půlmaratón, dokonca som sa chcela i prihlásiť, no nakoniec mu bude musieť stačiť, ak si ho zabehnem súkromne. Nereálne, s 5 deckami, ktoré by museli kdesi so mnou stráviť pol dňa v zákulisí.
Tento týždeň ubehnem cca 46 km, ďalší o 3 km viac, atď. Trénikgy sú rozne, vytrvalostný beh vždy cez víkend, teraz ma čaká 90 minút, v týždni kratšie, cca hodinové, rychlostné, kopečky a podobne, a nenávidené pyramidové 45 minutovky, po ktorých vždy prídem zbitá jak pes.
A tak si občas myslím, že to snáď ani nemusím, a hneď potom si vynadám, že už to teda dokončím, keď už mám polovicu (tú ľahšiu:) za sebou!!!
A tá príroda je taká krásna! A konečne sucho, behám v ľahkých capáčkach, po horách, dolách, lesoch...
Zdravý beh všetkým víkendovým a ostatným bežcom prajem! Dajme si do tela!
