Krásne počasie, ja po troch týždňoch konečne zdravá a v plnej sile, dopoludnia fofrom upratala detskú izbu, popoludní ma nenapadlo nič krajšieho, než si konečne ísť zabehať. Po tak dlhej pauze som plánovala zahrievacích 25 minút, ale natiahlo sa to na 50. Tak dobre sa mi bežalo! A hneď na začiatku tréningu som si uvedomila, že sa konečne možem vyzuť, pretože je teplo! A šup boty do kríkov a ja ďalej bežím bosá.

Celú zimu som trénovala beh cez špičku, v ľahkých, rovných teniskách. Spočiatku ma boleli lýtka, a i plošky hneď za prstami, a skĺzavala som k našlapovaniu na päty. No po vianociach som už mala novú techniku v krvi, nemusela som sa sústrediť. Napriek tomu som predpokladala, že sa mi bude spočiatku bežať špatne, že si budem musieť zvykať. Čakala som preto na pekné, teplé počasie. A rozhodne som s tým nechcela začínať dnes, po trojtýždňovej nedobrovolnej pauze. No nedalo sa odolať.

Už po pár krokoch som pochopila, že žiadne problémy nebudú. Úplne v pohode som proste bežala ďalej bosá. Ako keď sa po dlhom čase vrátite do rodného domu, a i keď ste tam dlho neboli, viete, kde škrípe podlaha, a ako vonia mamina skriňa. Moje nohy vedeli.

Bez tenisiek som mohla ešte lepšie precítiť a pochopiť prácu chodidiel. Päta tlmí dopad, ale nieje prvá, ktorá sa dotkne zeme. Ako prvé sa dotknú zeme brušká hneď za prstami, päta už len zľahka odpruží dopad, pomocou svalov na chodidle sa noha opäť zdvihne a bruškami sa odrazí. Prsty sa pri dopade roztiahnu a akoby prisajú k zemi, udržiavajú rovnováhu.

Párkrát sa mi podarilo ešte špatne dopadnúť, na pätu, to zabolelo až v hlave, ale to vždy len vtedy, keď som sa narýchlo chcela vyhnúť kamienku na asfaltke.

Pretože som bežala po chotároch medzi dvoma dedinkami, vystriedala som rozne povrchy: trávnatý, samozrejme veľmi príjemný, tvrdá ujazdená zem, z ktorej som mala obavy, sa ukázala byť úplne v pohode, i asfaltka, tam som len musela bežať poprostriedku, kvoli drobným kamienkom na okrajoch. Troška zabolel asi 5metrový úsek vysypaný siťou, akoby testovací, čo vydržím, a čo nie, tak som ho s jojkaním preskackala - nie moc elegantne.  Nabudúce obídem po tráve. A nie moc príjemný, (ale dal sa zvládnuť,) bol kamenitý, hrboľatý povrch, asi na 500 metroch. Tu som si dala čas mesiac, a po mesiaci zhodnotím, a prípadne vypustím.

No a samozrejme, tento úsek behám často, takže viem, že sa na ňom ľudia nevyskytujú, len zajace a srny, čo mi prišlo vhodné pre prvý bosý tréning. A do paroma, len čo som vyšla z prvej zátačky, tam skupina snáď 10 dospelých, s tými paličkami, a minimálne 25 decek, a každé, ale fakt každé! vypustilo z úst slovo bosá v rôznych súvislostiach. A i jeden pán bol zvedaný, ale nechcela som zastavovať, toš som len krikla cez rameno, nech si vygúglia, a bežala ďalej. Verím tomu, že keby som bola v teniskách, nebude tam nikto!

Po príchode som sa ako obvykle osprchovala, mázla olivákom, a bolo. Chodidlá si pravideľne pemzujem, mám ich hebké, uvidíme po pár tréningoch.

A tak sa i moje nohy vrátili k matke Zemi. Bozkávali u každým krokom a ďakovali za tú slasť. Lebo slasť to bola. Ani teraz večer necítim žiadne bolesti svalov, ako to bolo na začiatku, naopak, eufóriu, že je to tak jednoduché a príjemné. Behanie milujem, ale toto...je číre blaho!

Jediné, čo ma páli, je tvár, lebo som po tých troch týždňoch oddychu podcenila slnko.)