V otvorenom okne dýcham noc. Mesto spí, spím s ním. Je temer ráno, dopočúvala som poslednú časť čítania na pokračovanie - nasiakla zmysly i nezmysly erotického románu majstra šteklivej poetiky - D.H.Lawrenca a jeho Milenca lady Chatterlyovej. Rozbúrené svety literatúry ma vtiahli do svojich tajov a ja som znovu raz zabudla vnímať čas.

Aj takéto sú noci tých, čo tvoria - s očami sovy vyhúkanými do ranných kruhov na tvári. Podpísané modrými odtieňmi nočného života pijú prvú kávu v hlbokom popoludní a tupo hľadia do okna. Do farieb noci vnorení nevedia jesť, piť, spať. A práve týmito záchvatmi podčiarkujú zdanlivo okrúhly svet bez múz. Vo chvíľach, keď nemajú inšpiráciu, si nakreslia zázračný trojuholník a postavia v ňom svoj svet na hlavu. Vtedy sa všetko, čo bolo pieskom zasypané, v čerstvo zrodenej mysli nanovo otvorí. Ako okno do duše, ktorá nikdy nespí. A v tejto nespavosti sa rodia nové sny. V stave opovážlivej bdelosti vznikajú tie najprekvapivejšie maľby a v nich (niekedy nikým iným než autorom) objavené tak málo pravdepodobné príbehy. 

Mám túžbu naivnú, taký veľký dievčenský sen, že raz ráno otvorím oči a prvým zásahom bude dokonalá krása. A od tej chvíle sa budem denne budiť milo prekvapená, že to snáď ani nemôže byť pravda, ako krásne sa dá žiť. Svetom, životom, láskou, krásou, samou sebou naplnená. 

Nádych, výdych. Rozviažem výdychom nekonečná a vdýchnem uvoľnená nový život. Všetko raz skončí, vravím si denne, aby som dokázala prežiť tieto prazvláštne týždne, mesiace, už temer rok nekončiaceho pocitu neznámej bezmocnosti. Totálne mi to obrátilo svet naruby, vymizli staré známe stereotypy, vynorili sa nové, na ktorých rozhodne nechcem stavať svoje paláce... Učím sa v tomto pseudosvete pandémie žiť. Učíme sa asi všetci a vôbec netušíme, ako nás to zmení. A či vôbec.

Tvár pobozkaného má smejúce sa oči. A takýto svet si chcem svojimi tvorivými nocami vymodliť. Najčistejšia forma, akú viem ponúknuť. Čo sa mi vráti, netuším. Možno sa nebude vracať nič a zostanem v (ne)známom kruhu zabublená... A možno budú ku mne naďalej v noci prilietať anjeli a ja si zopakujem sen, ktorý som mala jediný raz v živote. Lietala som v ňom ako životom unesená. Dokonalé. 

Takýto bol môj týždeň s farbami a papiermi. Príbehový, snový. Ponorený v káve a v snoch pod umelým osvetlením. S pištiacou lunou v okne a prázdnymi vzdychmi polomŕtvych nahých stromov. 

Prajem nočné mory moriam, čo pohlcujú dná ľudských duší a priesvitne ľahké lietanie nad premenlivou krajinou krásou odĺahčeným ľuďom, čo veria v anjelov.