Sú na odchode. Líškam som pochytala chvosty, aby viac neprišli. Keď pôjdu okolo, zatvorte sliepky do hrubých teplých domčekov a nechajte ich chodiť okolo. Odídu a už sa nevrátia.

Zasnené budú, isto aj zažobrú o mocné stehienko pod krídlami, ale aj sliepka má právo na svoju pohodu! Nechajme každého prísť, dovoľme všetkým odchádzať.

V bezpečí, presne. Načas. Odišla jedna, iné prídu. Odišli staré časy, bo nové prichodia.

Mesiac si sadol do trávy, ťažký je. Zostane ešte pár týždňov. Dlho mi bude. O orgán ľahšia asi mesiac doma. O mesiac iné orgány zazvonia. Zvonilky zvonivé na leto zaklopú. A ja sa začnem od radosti triasť. Bez večného predklonu, bez stuhnutých svalov, bez boľavého chrbta, bez ihiel zabudnutých v koži. S ihlami medzi prstami, čo im nite zľahka preťahujú ušká.

O jeden spánok staršia. O pár snov bohatšia. Spevnená tvrdou nemocničnou posteľou dávam zbohom starému. Líškam i trápeniu. Omnoho viac čítam, jem zmrzlinu, kreslím, spím. Rastiem do krásy. S podrezaným krkom, bez rezov na duši. Točím sa novým smerom, viac doľava. Viem to, trochu nová som (o umelom spánku, o snoch, operácii a prebúdzaní do iného života na mojom blogu).

Teším sa, budem maľovať. Dnes len opatrne, ale zajtra, po pár dňoch prídu nové kúsky.