Dnes slávim výročie

Dnes slávim prvé výročie môjho pozitívneho prístupu k životu.

Za ten rok som zistila, že život nieje o pozitívnom myslení za každú cenu, ako dnes trefne poznamenala moja kamarátka – šťastne tehotná – to sa jej to mluví, viď:D (neboj, neprezradím)

Je to o umení odraziť sa od dna – vždy znova a hneď. Lebo kto nedosiahne dno, nemá sa od čoho odraziť. Jeden homeopat popsal správne žitie ako špirálu, ale nie stúpajúcu zdola hore, ale skor horizontálne, mierne stúpajúcu, a stále sa rozšírujúcu. Čiže dole už nikdy nebude tak dole, ako predtým, a hore bude vždy vyššie, ako predtým. Tak dojdeme až k osvieteniu.)

Takže celé pozitívne myslenie ja o sebadôvere a vytrvalosti, vlastnosti, ktoré opomíjime, dnes, keď si sebavedomie dvíhame drahými šperkami, a vytrvalosť meníme za rýchle požičky.

Ísť životu naproti je uspokojujúce, nie schovávať sa pred ním za obrazovkou počítača s nejakou čas-požierajúcou hrou, alebo zabúdať sa v stránkach kníh typu šedých romancí a podobne.

Cieľ "nerobiť nič" čoby odpoveď známeho na moju otázku, čo chce v živote dosiahnuť, aký je jeho cieľ, je potom už len smutným dôkazom márneného života.

A tak opäť tá ožehavá otázka, schválne:

"Aký je tvoj životný cieľ? Alebo aspoň tohoročný? Máš? "