Pred rokmi na uchvátila práca tradičných drotárskych majstrov a doteraz pri svojom šperkovaní vychádzam z týchto starých techník.

Drotárstvo je rýdzo slovenský fenomén, s ktorým sme sa preslávili aj vo svete a jeho korene siahajú do prelomu 17. a 18. storočia. Drotovanie bolo typickým zamestnaním obyvateľov dvoch najchudobnejších horských regiónov Slovenska - SZ časti bývalej Trenčianskej stolice (Kysuce, Bytča, Žilina, Považská Bystrica) a spišského Zamaguria (severne od Starej Ľubovne).

"Hrnce plátať, hrnce drotovať!" bolo hlasité vyvolávanie stoviek vandrujúcich drotárov, ktorí v 19.storočí prechádzali krajinou Uhorska a svojím nezameniteľným zjavom sa stali synonymom Slovákov.  Slovenskí drotári urobili z potulného drotovania klasické remeslo, ktoré si časom získalo veľký ohlas. 

Celkovo bolo vo svete známych takmer 400 dielní slovenských drotárov, ktorí sa dobre uchytili v zahraničí a dokonca 6 veľkých drotársko-plechárskych tovární: v Nemecku, Pusku a v USA.  Drotárstvo dosiahlo svoj vrchol na prelome 19. a 20. storočia a jeho rozvoj zastavili až zmeny po 1. svetovej vojne.

Dôležitou udalosťou v drotárskej rodine bolo narodenie chlapčeka. Bolo zvykom, že babica ho po narodení zabalila do perinky, položila na lopatu, ktoru sa sádzal chlieb do pece, a cez otvorené okno izby ho 3 razy vystrčila von, pričom odriekala: Svetom, moje, svetom.  Chlapec mal byť tak úspešným drotárom a nadobudnúť odvahu vybrať sa na vandrovky do sveta s drotárskym remeslom.

Drotári mali dokonca vlastný slangový jazyk (argot), tzv. krpoštinu či krpošskú reč. Jej názov pochádza od kedysi bežnej obuvi drotárov - krpcov.

Pre záujemcov odporúčam publikáciu Veľká kniha o slovenskom drotárstve (Big book of the slovak wire craft) alebo stálu expozíciu drotárstva v Považskej galérii v Žiline (resp. Budatínsky hrad) - ktorá je jediná svojho druhu na svete.