Jedno ráno dve rany dalo. Nebolí ani jedna z nich. Tričko vedľa trička v smršti dúhového sveta. Bezfarebnosti ticho čušia v kúte. Tu vládnu skutočné tóny. Vášeň, radosť, túžba. Zlosť. A pokojné žlté oči mačky, čo pradie za oknom.

Prvé tričko stvorené pre múzu barokových rozmerov, pre tú, čo miluje farby Indie. Čo vidí nekonečná farebných riek. Čo sa jej farby prášia po duši.

Rozosmiate tváre zasypané farebnými práškami. Ľudia na práškoch neveria v bezfarebnosť. Od lentilky k lentilke sa leje nová farebná láva úsmevov. Kvapky farebného dažďa v zožltnutej Gange. Dúhová rieka bez hraníc. S tisíckami príbehov, čo nikdy nekončia. Sú v nás.

Druhé tričko prichádza z barokových priestorov a manierizmu, kde vládne čerstvá červená. Múza, čo si spravidla nič nepamätá, jej život plynie. Len tak. Akosi. Čo noc, to okno do nových snov. Jej večne namočenej pamäti nik mená neverí. V prstoch je umenie slov. Nevypovedať, len vystrieť plátno. Rozkázať múzam dvere zatvoriť. Utekať do lesa vypustiť sny.
Hlboká tmavá hora plná túžob ako otvorené oči tajomného Tiziana, čo každé ráno kúpe svoje múzy v lesnom potoku.