Meditácia tvorbou. Jediná účasť rúk a hlavy na mojom týždňovom ničnerobení. Zo stavu podovolenkového sa neviem spamätať.

Tŕpne mi ruka. Už piaty deň v podobnej polohe nechávam telo pomaličky zarastať. Keď zo mňa vylezú prvé kríky, začnem sa hanbiť. Polejem sa. V podopretej hlave čoraz menej svitá. Čítanie odkladám a ležím nehybná. Zas. Sledujem život v kufri. Odtlačky morskej soli na plavkách, šatkách, tričkách pomaly hynú v praorganickej suchej sprche izbového prachu ... Bez slnka sú tieto dni. Bez slnka i moja životaschopnosť.  Zostávam trčať zatvorená v kufri, kde dýcham morsko-slané príbehy. Kde mi hlavu podopiera starý dáždnik, kde ma do krížov tlačí opieskovaný slnečník, kde medzi kolenami suším spotené ponožky a kde váhou svojho tela nadrobno jemne meliem maslové sušienky. Zalievam trvanlivým mliekom a trúsim raňajkové nezmysly.

Ležím v tme zavretá, vytláčam z hlavy fantázie tvorivé. Tisnú sa z kufra von ako najsviežejšie spomienky na zutekané leto. Jeden po druhom. Tričko po tričku, kompozícia po kompozícii. Len farby akoby sa zliali do jednej beztvarej mnohotónovej masy, aby oslovili masy. Zmasovali nás :)

V kruhoch sa nájsť. Pochopiť labyrint a každé nekonečno ukončiť nedokonalou špirálou. Zájsť až na kraj mora a uvidieť koniec všetkého. Prestať žiť neživo. Začať od posledného amen. V zapletenom kruhu sa nájsť.

Azúrové prišli sny. Oslnili, obliali, posolili. Nechali nohy trčať v okne, aby sa nechtom zachcelo prestať rásť. Zastavené ruženkovské plytkosti končia pri nohách. V hlave otázky. Zbabelé, odvážne, nezrelé. Detské naivnosti. Rozutekané prsty. Ruky nezbedné. Štetcom sa nechce namáčať. Prídu si po vodu. Najprv tie špinavé, potom čisté. Škaredé zutekajú a budú hľadieť zďaleka. Na najkrajšie, čo chodia nečakane.

"Čakala som vás, dámy. Sadnite si, nymfy slnkom posmelené, a hovorte, ako ste rybárom pobláznili sny."

Počúvanie až do neskorej noci ukončí loďka v okne. Pádlo sa rúti izbovou tmou a klope na kufor. Mám ísť. Je čas... Čas leta.