Už dlho postávam v obchoďáku a slintám nad drobnou vaničkou s voňavým ovocím. Drahý kúsok z praďalekej záhrady, ktorému zase neodolám. Kým dôjdem domov, ozdobím oblečenie bio-ornamentmi. Zjem celý obsah, okvapkám tričko a na konci zostanem stáť pred blokom s prázdnym plastom v rukách. S bohatým zdobením na hrudi. Vyrastiem niekedy z malinových fľakov na tričku? Prestanem niekedy presúvať brošne po oblečení podľa toho, kde mám práve fľak? 

Aj takéto sú moje potulky mestom. Plné vôní, farieb, neuchopiteľných slov. Nezapísaných, zatúlaných. Som doma vo farebnom rozpomínaní sa. Prvým fľakom, zaschnutým, už temer bez vône je spomienka na kávu. Hnedobiela pena utopená v keepcupe. Na dne malá pena. Len vzor, len malá nadýchaná vlnka. Rozprávkovo bledá princezná utopená v nej. Vyskočím na stoličku a do ružového kvetináča vysypem drevenou paličkou nový penový sen. Rozžijem tak málo pravdepodobný príbeh tej najmenšej záhrady žižkovského sveta. 

Keď dorazím domov, je temer tma. Za mnou nič a predo mnou celá noc. V televízii nechám bežať všetky reprízy predchádzajúceho dňa a popritom tvorím. Šijem, maľujem, vyšívam.  Na konci bezsennej noci bude ranná hmla. Moje opuchnuté oči a trochu dopichané prsty. Farby za nechtami. Farby v hlave. A pár šperkov handričkových. 

Vyrastiem ja niekedy z malinových fľakov na tričku?