Je podvečer, idem z roboty domov, mladší syn vzadu na sedadle džavoce, staršieho ešte treba vyzdvihnúť zo školskej družiny, premýšľam, čo budeme variť a či je už mužovi lepšie, lebo už tretí deň maródi. Viac-menej klasická každodenná rutina. A zrazu zbadám poklad!

V zelenom páse medzi dvoma pruhmi cesty, v záplave pučiacich narcisov stojí jeden z nich: hrdý, krásny,  rozkvitnutý. V protisvetle žiari, akoby bol zlatý. Lenže rutina, tá nepustí, mrknem na hodinky, je pár minút pred šiestou, do šiestej musím byť v družine, potom zatvárajú. A ani tak nemám so sebou foťák.

Prichádzame domov, slnko zapadá a ja viem, že ten môj poklad tam pri ceste už nie je. Neschádza mi však z mysle. To by bola pekná fotka, vravím si v duchu, kade chodím.

Na druhým deň odchádzam z práce o pol hodinu skôr, vyzdvihnem deti, dúfam, že mužovi je lepšie a ponáhľam sa domov. Cestou sa ubezpečím, že tam ten môj poklad stále je. Muž sa cíti lepšie, varí večeru a ja beriem foťák a vyrážam na miesto činu.

Tak a toto je môj úlovok. Môj poklad. Ten, čo sa vymyká z priemernosti, ten, čo je iný v dave. Jeden z milióna. Tak ako kreatívni ľudia tu na fler, ako ich nápady a výtvory - sú iné, nevšedné, poklady medzi miliónmi  priemerných výrobkov. Som rada, že som tento portál objavila.

Jana