"Sneží, ani už tichšie padať nemôže, ako dnes padá. Čo to k nám ide, bože, prebože, kto nás to hľadá? Ani už tichšie snežiť nemôže, ako dnes sneží. Ide k nám záprah, bože, prebože, v tenučkej spieži. Cez dávne detstvá snehom zapadlé, blizučkí vzdychu. Sneží. A my sa ako v zrkadle vidíme v tichu." (Milan Rúfus)

V tichu , v mlčaní, kedy obrysy všetkého sa strácajú, kedy mäkkne krajina a mäkkne aj duša, kedy sme si všetci bližší, najbližší aj sebe samému. Vtedy sa stretávame s tým, čo sa môže zrodiť v nás...

Boh sa rodí v nás. V našom srdci...

Ako sa rodí? Rodí sa v tichu, v pokore a mlčaní, v hĺbke, kde lomoz sveta nedopadá. Niekedy v úplnej tme. Narodí sa niekedy v hanbe aj v úplnej zlomenosti, z každej našej rany. Prichádza pre tých, ktorí s zlomení, ktorí sú na pokraji, ktorí sú izolovaní... Každý prichádza taký, aký v skutočnosti je.

Každý, kto zažil stretnutie s Ním, povie, že je to neopísateľné, že prináša niečo, čo sa nedá s ničím porovnať, nedá sa porovnáť s tým, čo ho napodobňuje. Všetko sa zmení. On je súčasťou skutočného neba v duši. Môžeme len dopriať každému takéto stretnutie.

Stretnutie nehy, stretnutie v nehe, aj pre každé dieťatko sveta.

Stretnutie požehnania pre každého v nás, väčšieho pre iných ako pre nás. Posledné lupene padajú.

Stretnutie pravdy duše. Veľkosťou človeka je stať sa tým, kým v skutočnosti je (František z Assisi)

     (odporúčam knižôčky od biskupa Viliam Judáka pre adventný čas, je ich viacero, určite nájdete aj v knižnici).

Viac vianočných pohladení u mňa v kategórii novo-oživenej Vianoce

Ďakujem a myslím na vás s láskou. Silvia