Zhasína deň. Je almost blue. Studenomodrý záver bez... Sledujem roh ulice. Tieň opatrne rastie, na chvíľu znehybnie, keď z cesty zmizne posledných pár kruhov. Spomalený záber dvojice na bicykloch a po nej ďalšie dlhé nič. Životy zašli do dverí, aby sa stratili v oknách. Nie jeden po druhom, pekne vedľa seba. Papierové gule z ikey sa v jedinom momente, ako na povel, rozsvietia.

Životy končia, začínajú televízne príbehy. Teplý večer po daždi a nikde ani nohy. Ba hej, nohy vyložené na stole, gauči. v ponožkách, bez papúč, s dlhými nechtami ako celá nedeľa.

Dívam sa z okna a kreslím si príbehy tých druhých. Žlté svetlá v záclonách striedajú unavene blikajúce televízory. Rytmus sa opakuje temer v celom bloku naproti. Jediný kanál, jediná relácia. Voľba navlas rovnaká.

Kým zmizne z okien posledné svetlo, vyskočia spoza striech rozprávky a obloha sa stane tým najkrajším príbehom. Kresleným, maľovaným, písaným prstom po vankúši. Za zatvoreným oknom zrazu nová tma. Mne svieti červená,aká vám?

Ružové nebo, poškrabané vtáčie sny. Otvor, kruh. Tyrkysové kúsky v zeleni. Ružový nádych, červený výdych. Túžba. Vchádzam do dverí v tráve, dýcham zhlboka tú lúku rozsypanú nad hlavou a pod nohami cítim morské dno. Všade samá šupina. Ryby, čo žiadajú bozky, obliehajú ma... Chytám tú svoju za dlhý chvost a bozkám.

Smejem sa. Strelená ryba, čakala bohviečo. Na konci ja a moje sny. Na každom konci nový začiatok. Ako ráno v otvorenom okne.