S nohami pod paplónom, s hlavou v tyrkysovej deke nahlas čuším. Chrapľavo pospevujem si. Ceruzkou tuším nový príbeh, po chvíli už čmáram po starých papieroch. Zalovila som. Vo vlastných snoch, v pradávnych príbehoch detstva. Lesom som bola verná, skúmala som drobné stopy v lístí, obzerala som sa po spevavých vtákoch, hodiny vysedávala na stromoch, naboso v tráve šliapala som do mravčích príbehov, utekala do rybníka schladiť sa...

Za tmy s plným svetrom príbehov domov prichádzala som. Bez zošitov, bez poznámok ukladala som. Príbeh na príbeh, kamienok ku kamienku. Listy a plody skončili v škatuli od detských topánok. Dodnes mi voňajú ako ten dávny les. Dodnes sa pod každým kamienkom skrýva zabudnutý sen. Túžba malého dievčatka, čo kde-tam postávalo, čo dnes kde-tu pospáva.

Dospela som. Prestávam postávať, začínam čoraz viac spať. Unavená starnem v príbehoch, čo znejú večne rozprávkovo. Čo detsky rastú do výšok. Tam, nad koruny stromov až k žmurkajúcim hviezdam rozjarených dievčenských očí...

S kresbou, s počmáranými prstami k pradávnym začiatkom vraciam sa. Na pere horúci herpes rastie do krásy, za nosom dutiny trpiteľky pália a hrejú pri duši nové príbehy. Prichádzam s prvým. Dotvoreným, ľahkým ako papierový deň. Odfúknutý do drobných dlaní môjho večne dievčenského ja dáva mi prvé zbohom. Posledné zaznie, keď ten môj príbeh vo Vašom ocitne sa. Keď príde čas odísť. Z môjho do Vášho, duše tvorivé...