Mami, včera sme vedľa seba sedeli a chichúňali sa, spomínali na časy dávno minulé.

Tvoja krehká ruka sa triasla, ale stále dokáže hladiť…tvoje pery sú nádherné a keď máš na nich nakreslený úsmev sú ešte krajšie.

Tvoje oči sú ako nezbedné nezábudky s iskierkou.

Pozerala som sa na teba  a tak veľa som ti toho chcela povedať. Uvedomila som si, že žiadne slová nemôžu vyjadriť ĎAKUJEM, za všetko čo si mi dala.

A napdla ma mudrosť, ktorú "ktosi" povedal…najvzácnejšie, čo môžme urobiť pre toho druhého  je -  dať mu čas…náš čas…

Dnes je nekonečne uponáhľaná doba.

Všetci sa naháňame, pomaly ani nedýchame, len aby sme stíhali.

Nenájdeme si čas na priateľov, rodinu…dokonca ani na deti.

Žalúdky odbíjame fastfoodovou stravou, deti strohými príkazmi, ale hlavne zákazmi…nerob to!… polož to! …ulož to!…neber to!

Zastavme sa a nájdime si ten čas…

Mami, ďakujem, za to, že si…

Ďakujem, za tvoju lásku…

Ďakujem, že si sa nevzdávala, keď som nechápala prečo sa hneváš, lebo som niečo vyviedla, alebo prišla neskoro a ty si so strachom stála pri okne a čakala…

Ďakujem, za to, že si sa nevzdávala, keď som si ako puberťáčka  postavila v sebe priehradný múr a so silou "opačníka" som neprijímala tvoju lásku, radu, lebo som to vnímala ako smiešne a trápne zákazy…

Ďakujem, že si zvládala všetky rodičká, prvé rande a rozchody…

Ďakujem, že si vždy stála pri mne…

Ďakujem, že si vždy cítila keď som ťa potrebovala…

Ďakujem, že  si ma ľúbila a učila ľúbiť…a ľúbiš…

Ďakujem, za to, že som pochopila čo je to pokora…

Mami, ďakujem za to, že si mi vždy pofúkala doudieranú dušu a obité kolená, aj keď som už dáááávno mala občiansky…

Ďakujem, za to, že si prežívala spolu so mnou moje veľké i malé chvíle, boľavé, ale aj radostné…

Mami, ďakujem, že si…že ťa mám…

Ľúbim Ťa...