Z dlane mi zmizol príbeh. Medúza žmurkla posledný raz a Poseidon zo seba vylial zabudnutú zlosť. Rozplynula sa. Syn v pästi pod krídlami ukrýval svoj posledný vzťah. Bol krátky a popísal jej všetky čiary na dlani. Len včera padol na nos, viac ho niet.

I

Zabudol, nechal tak. Krásnu, opustenú, s počmáranou dlaňou. Pegasov dych na krku, pierko z krídla v ohnivých vlasoch. Tma, žiadne hviezdy. Len tyrkysové diery v nočnej oblohe. Rozmazaný sen.

Oprieť sa o krk, čo všetko zmení, zostať pripútaná medzi krídlami, zavrieť oči a nechať to všetko uplynúť. Zabudnúť na tvrdý život v mäkkom páperí. Rozotrieť maslo po hlave. Uznať a ísť.

Ďalej treba. Tam kdesi za modrou tmou stojí nový on. So svetlom v nádeji. S novým dňom. S knihou bez konca, s rozprávkovým snom o tej, čo všetko zmení. Už cítiť vietor, už cítiť rozochvenú niť trávy pod nohami... Hlava v otvorenej knihe, čo nespí, len hľadí na okrídlený cval bieleho Pegasa s ohnivou žiarou v závese... Chvosty sa pohli, príbehy žašnú. Nový sa bude písať. Možno trochu sladko, možno do snehu, možno len zľahka s prvou pusou na líčko...

Lásky po sklamaní zvyknú byť opatrné. Vedia to. Vedia. Ešte áno. Prvý raz môže byť posledný. Aby len bol, o to ide.

II

Príbehy tanečníc bolia krátko. Sú v neustálom pohybe. Ako makové hlávky v závetrí... Vezmete im červenú a ony si najdú novú farbu. Vezmete im koniec, ony si nájdu nový začiatok. Sú nekonečné, sú večné tie príbehy bez slov. Zavriete oči a počujete dupot koní, let vtákov, šušťanie sukničiek...

Šepoty baletiek. Tvár mám v napätí a horia mi uši. Som opantaná krásou. Príbeh Pegasa spod sukní tanečníc je mojím príbehom.