Už ako malá som obľubovala všetko zvieracie a mala som k tomu len pozitívny vzťah. Našťastie som si ho zachovala aj po tom ako ma pohrýzol susedov pes, ktorý nebol pár rokov očkovaný a po vyšetrení tohto psa ma šupli na infekčné a pichali mi injekcie proti besnote.

Ale ani to ma neodradilo a nenahnalo strach mám pocit, že odvtedy som svojich rodičov komandovala s prosbou, že chcem psa ešte intenzívnejšie. Rodičia mali pocit, že som ešte malá a nezvládnem toľkú zodpovednosť. Ja som im však chcela dokázať pravý opak preto mám v mojej knižnici 23 kníh o psoch z rôznych oblastí (výcvik, choroby, etológia, výživa...) . Neviem prečo ale nepodarilo sa mi ich zlomiť ani potom a nejako som sa bála urobiť šokovú terapiu a doniesť domov nejaké šteniatko. Asi najviac ma mrzelo, že nemáme psa z toho dôvodu, že bývame v dome a nebol by to až taký problém.
Tak v tejto oblasti som ostala len dobrým teoretikov lebo som to nakoniec vzdala.

Jedného dňa sa nám v dome objavila myš tak sme si zaobstarali kocúra aby sa to viac nezopakovalo. Len jedného dňa sa stalo to, že pri potulkách po okolí sa nejak zabudol vrátiť domov. Tak sme si zaobstarali pre zmenu mačku. Chceli sme sa vyhnúť mačiatkam a tak sme ju dali vo vhodnú dobu vysterilizovať. Aspoň sme si to mysleli, ale vysvitlo, že je vysterilizovaná iba na polovicu. Takže aj tak nás obdarí raz alebo dvakrát ročne mačiatkami, ktoré nám robia iba radosť. Je to veľmi pekné vidieť ako to pred očami rastie.

Tento článok píšem preto, že aj teraz máme doma iba jedného týždňového drobca a mama mačka má už pekných 7 rokov.