Noc s dotykom rána. Chápadlá tmy bez motýlích krídel.

O druhej som to vzdala a zliezla z postele. Túto noc to zas nepôjde, už to viem. Ďalšia insomnia. Rozliala som tú svoju čudnú čulosť na gauči. Prebehla som televízne kanály a čo najtichšie ťukala do klávesnice laptopu. Nič som nenašla. Televízia zrádza vkus nočného diváka a ponúka podobné nič ako po zvyšok dňa. Zapínam džezové rádio, stíšim na minimum počuteľnosti, aby som tu netrčala v tichu a nežnom chrápaní tej druhej. Hore spí moje druhé ja.

Dívam sa cez okno. Hľadám siluetu noci a vidím len vodu z obrovskej hadice. Už druhý týždeň nebo umýva pražské ulice. Zachcelo sa mu poriadne upratať. Nehľadí vôbec na nič a plní svoj cieľ. Bezcieľne sa to zdá byť len nám - zaokenným tváram - s nedôverou. Z ďalšieho dňa zostalo len toto. Vybehnem, (teda, aby som to nepreháňala, vyjdem s opatrným ohľadom na svoje stále zranené lýtko) pred blok a započúvam sa. Nikde ani nohy. Stromy nahnuté k zemi, čo patrí tráve v zábleskoch prírody. Chodníky ponúkajú veľa. Rozliate psie výkaly, ráno si pár ľudí zanadáva a pach moču sa akosi opatrne stratí v zlost. Vypadnutá zubná protéza. Dve vínové fľaše. Kvitnú agáty. Zmes vôní dáva novú šancu môjmu nosu a rozpoznávam v nej už iba únavu z dažďa. Zo všetkých strán počuť len "Dosť!" Svet nad nami však na to nehľadí. Svet dažďových víl má vlastný rytmus, pomyslím si denne v okne, keď kontrolujem svoje snaživé bylinky. Pýtajú si slnko, pýtajú teplo... Držia sa. Ešte.

Dnes som vytrhla pár drobných zhnitých odpadlíkov. Bojím sa, že ani nedorastú a ja nebudem bazalkou tešiť moje letné šaláty a tomatové špagety... Je neskoré ráno, izba vonia ako najrannejšia pekáreň a na pulte pyšne čakajú na svoju chvíľu upečené cookies. Tri plechy, tri inšpirácie. Pri tom prvom som chytila do rúk už mesiace započaté a zaprášené žlté plátno a dala mu nové obrysy. Teraz len stojím o proti a som prekvapená, koľko secesnej duše v sebe ukrývam. Žltá ako kontrapunkt k sivej rozliatej realite za otvoreným oknom (už trochu mrznem). Varím si kávu, kým zovrie voda, dokončím brošňu - výtvor z čias druhého plechu. Folková podoba mojej zabudnutej slovenskosti. Nanútila sa, prirodzenosť podvedomia. V práci ma čaká neprirodzená čeština, bránim sa, no nedokážem sa jej vyhnúť (šestročné slniečka slovenčine nerozumejú) a používam materčinu, len keď nadávam. Vtedy mi nikto nerozumie, vtedy ma nik neupodozrieva, že som nevhodne vulgárna. Som len nevhodne prudko zemplínska.
Pri treťom pekáči napoly driemem. Vyhla sa mi gradácia a veľdielo zostalo zabudnuté v noci. Počkám si na ďalšiu nespavosť. Na svet trepotavých krídel chlpatých nočných motýľov. Vidím ich vo sne. Spím krátko, zažmúrim oko okolo piatej a pred desiatou už vyberám kapríky. Močový mechúr nemá zľutovanie. Musím vstať.

Zapínam telku a mám šťastie. Svet žien v ďalekej Rwande. Kávové a arašidové kráľovné. Bez mužov, a predsa majú svoju pravdu. SOm očarená. Pijem pod dažďom zaliatym oknom svoju rannú kávu a voňavé arašidové kúúúkis. Nová šanca a nový deň. Nová brošňa v bohatej zbierke skromnej papierovej škatule. A secesný obraz na ceste... Milujem tie nečakanosti života.

Krásnu nedeľu prajem!