Sobotné ráno. Rezko kráčam po ulici. Z úst mi vychádzajú obláčiky pary a drkocú mi zuby. Od zimy už neviem, čia som. Unikám pred ňou do predajne.

Za pultom stojí predavač a usmieva sa. „Dobrý deň“, vraví. Ja naňho: „ Blabla bla, potrebujem blabla blablablabla bla bla blabla“. Rozmýšla, vysvetĺuje, pýta sa, ukazuje, radí, vtipkuje. Stojím a prikyvujem. Niečo je ale ináč. Premýšľam čo. Mladý, pekný, urastený, modrooký, bez ruky.
„Bude to 6.31“ a bez najmenších problémov otvára kasu, len ja mám problém pozbierať rozkotúľané drobné v peňaženke. Otváram dvere predajne. Zima na mňa už zase čaká. Len ja ju akosi nemnímam. Premýšľam... premýšľam, či je život fér a aký je nevyspitateľný. Kam nás osud zaveje a čo nám nadelí. Či už zopár úderov pod pás, rán, ktoré sa možno zacelia alebo zostanú otvorené, ale aj životné príležitosti a drobné malé radosti. Niekde v polke cesty mi už na tvári hrá jemný úsmev.

Život nie je fér a nie je spravodlivý. Všetko sa dá ale zvládnuť, len nesmieme byť sami. Každý potrebuje niekoho, kto mu zašije otvorenú ranu. Len vtedy sa dokáže opäť postaviť na nohy a zhlboka sa nadýchnuť. Myslím na predavača. Myslím na jeho skvelú rodinu, na jeho priateľov. Možno ho doma dokonca čaká jeho milovaná žena. Šťastný to človek.