monológ s anjelom
odišiel
pred odchodom mal modré oči…
keď bol smutný, boli smutnošedé
veď vieš?!
ako obloha pred dažďom
celá pokreslená vetrom…
nemohol chodiť a predsa odišiel…
vraj na kávu a že sa už nevráti…
po niekoľkoročnom mlčaní v nehybnosti
prechádza sa už dvadsaťštyri hodín...
stále rozpráva a smeje sa…
odišiel…
len tak…ticho
bez kabelky
bez papúč
vzal si krídla a svoje dobré modromodré oči
keď ma držal za ruku,
tá jeho sa v tej mojej strácala…
mal malinkú dlaň a krehučké prsty…
jeho sivé oči mi niečo vraveli…
rozprávali o strachu
o veľkom strachu
a keď boli modromodré…
bolo po búrke…
bol rozhodnutý odísť!
…ODIŠIEL...
bolo ticho
odporne hlučné ticho…
chcela som počuť ako dýcha…
nepočula som, lebo bolo ticho…
neznesitelné hlasné ticho…
počula som sadať prach…
počula som stmievanie
počula som trávu rásť
počula som dýchať nočného motýľa
len teba, anjel môj, som nepočula ...
vraj si odišiel na kávu
bezo mňa
len tak
ostala prázdna dlaň
prázdna izba
prázdna postel, v ktorej si si ležal na krídlach
ostalo prázdne prázdno
cez otvorené okno nakúkala zvedavá záclona
bol si preč
mami, dakujem...
