Opitá terpentínom s očami v ľanovom oleji hľadám ten správny odlesk perly. Farby omámili modelku. Tá jediným ťahom rozmazala svoj pôsobivo červený rúž. Kútik sa otvoril a z pier jej ušla najtajnejšia veta:

"Chcela by som byť na chvíľu Dievčaťom s perlou."

Aký drobný úžas, keď i ja spním sen. Domaľované, dosnené. A rozmazaný rúž je zrazu tým najmenším problémom. Každá z nás je predsa perlou kohosi. A každá z nás perlí tie svoje tajné sny. Byť barokovou kráskou a byť obdivovaná. Byť nahá a krásne plná záhybov. Mať plné líca a ešte plnšie pery. Mať krásne veľké oči a dokonale vykrojené obočie. Ako najpôsobivejšia krajka, čo trčí mladici spod sukne.

Každá z nás je dievčaťom s perlou. A možno i perlou samou osebe. V sebe, v ňom, v ľuďoch okolo. V ich očiach vidieť odraz vlastnej krásy a pripadať si na chvíľu ako najvzácnejšia bytosť.

Baroková túžba tvoriť v tme pri svetle sviec našla svoj nový rozmer v ryšavej žene - vymyslenej - vysnenej vlastnej túžbe po tých najkrajších vlasoch, po alabastrovej pleti a niekedy i po rybom chvoste morskej víly. Po lesku slávy. Krátkej, malej, mizivej ako náhla platonická láska vo vlaku...

Sedím v kupé ako ona. VO dverách pred závesom. Neopieram sa oň. Predstavujem si tie bacily. Ten smrad, tie vytreté ľudské pachy. Zopnuté ruky, prísny výraz, čo mäkne s každým kilometrom... Bližšie a bližšie je moja láska, bližšie a bližšie je môj on. Prvý. Bol. Už dávno nie je. Ale... A práve na tom záleží.

Niekedy baroková a niekedy barová som. V tme sa mi chce akosi priveľmi hovoriť.