"Prečo sú Tvoje obrázky také depresívne? Prečo nemaľuješ veselo? Ľudia majú dosť svojich trápení, chcú niečo pozitívne. Bojím sa tých Tvojich maľovaných príbehov." Prezrádza rezervovaný vzťah k mojej tvorbe dobrá priateľka.

Prečo, prečo, prečo? Donekonečne nekonečná otázka.

"Nie som remeselníčka, netvorím na želanie, tvorím, lebo musím, tvorím, čo cítim a čoho sa musím zbaviť, aby som sa nezbláznila. Odovzdávam, čo sa najviac tlačí, dvíham, čo dlho nehybne leží... Je to bytostne nevyhnutné. Ver mi, že si ešte dávam pozor, aby som sa nezľakla ja sama."

Nechcem zo seba vybaliť hneď to prvoplánové tvrdé a drsné, tú najspodnejšiu depku bez nádeje. Keď maľujem, rozmýšľam. Nie však o tom, či môj obrázok poteší v najužšom zmysle slova, ale či radosť vo svojej šírke dokáže skrz môj obrázok zasiahnuť dušu toho, čo sa naň díva.

Radosť z toho, že vďaka vyzlečeniu jedného zo svojich smútkov prežijem ďalší deň. Kým vytláčam farbu z tuby, kým tónujem tie radostné kopčeky na palete, dávam zo seba smútok von pomocou tej radosti, ktorú si chcem ponechať... To maličké krásno pre mojich najbližších. Postupne sa takto človek rozdá a zostane čistý.  Bojím sa, že keby som celkom odovzdala tie svoje radosti, nič by mi nezostalo. A ja potrebujem mať, aby som ľudí okolo seba nezničila vlastnou depkou.

Umenie je ako kniha z piesku. Nepozná bodku. Nemá konca. Sype sa donekonečna a keď aj naň padne zdanlivá časnosť, nepoddá sa. Má vlastné časové rozmery. Má vlastný priestor. Nie je ohraničené. Len verí, že skončiť nestačí. Michelangelo sa pohrával so zámerom nedokončenosti a kresal do svojej Noci tak, aby nezostala hladká. Hladká noc, viete si to vôbec predstaviť? Je predsa možné, aby stáli oproti sebe dokonale vyhladený a uhladený Dávid a rozospatá deva v strapatej štruktúre, a vy by ste si uvedomili tú ich vzájomnú krásu, tú ich vzácnu symbiózu.

Bez pokory nejde byť kvalitným tvorcom, bez vôle zlepšovať sa nemožno byť dobrým a bez vysokých nárokov na seba samého nemáme právo vyžadovať od iných... Žiť a tvoriť je náročný proces, ale ak tvoríte, vidíte, ako ľahko sa žije. Zrazu je všetko farebné a každá kritika zvonku sa zmení na konštruktívny posun vpred. Ten vnútorný, samozrejme.

Keď nespím, je to znamenie, že všetky múzy prišli naraz... Že budem hore celú noc, že budem piť kávu a špinavými prstami od farby si natierať maslom chlieb. Že vydržím a nadránom zaspím, aby som na poludnie vstala a žasla, ako ináč tónuje akryl a akvarel v dennom svetle a aká falošná je moja nočná lampa.

Takéto noci ja veľmi rada a dúfam, že na pocit depresie z týchto obrázkoch nepadla ani kvapka...

Krásne jesenné úlety, milí tvorcovia!