Nie je to po prvý raz... Opravujem, dotváram svoje kresbo-maľby aj stokrát. Nepoznám pocit dokončenosti. Zakaždým vstúpiť a zmeniť zdanlivé amen.

Aj o tom je prvý akvarelový príbeh:

Mám za sebou už po tretí raz opakovanie rovnakého sna. Letím dolu schodmi. Na prízemí nášho bloku vrazím do hnedej ošmatlanej steny a rozbijem si nos. Zabolí. Začnem sa hystericky smiať. Ešte chvíľu zostanem rozjarená sedieť smerom k stene a hľadieť na malý červený fľak. Fascinuje ma. Vyťahujem z vrecka balík vreckoviek. Cítim, ako sa mäkkosť papiera stráca vo vlhkej krvi, vyberám teda ďalší. A ďalší. Až miniem posledný z balíčka, zalepím ho vedľa ostatných deväť. Na stene (sa) držia neskutočne. Držím sa i ja. Úžasu z čerstvo skomponovanej spontánnej krásy. Prvé al secco v našom ošarpanom bloku. Jediné al secco v celej ulici. Strčené do otvorených makových hlávok.

Druhý raz stavať má svoje čaro. Rúcam však nerada ani raz...

Diptych možností. Keď staviame a keď rúcame, vyzerá tá istá vec ináč.

Pozriem z okna ráno a vidím ten svoj zámok v hmle. Líham si do tmy a vidím, ako svieti v čiernej noci. Nedá pokoj, kým mu nenechám tie jeho dva životy. A pripojím i ten svoj. Životný sen hradnej pani.

Tretí raz idem okolo akvarelu, ale už najmenej opatrne... Hovorím Ti príbeh s vínom v duši. Počuješ?

Zavri oči a daj si sladkú lízanku. Po líci ti o chvíľu stečie tvár vlastného detstva. Balada olízaných očí, otvorených pier s vystrašenou sladkosťou končí, keď tučnou topánkou stúpneš na územie lúčnych kvetov. Ten prvý strasie sa a ujde do lesa. Medveďom predviesť stopami ľudí upravený hlas.
Plechový song začína znieť... A obutých ľudí v lesoch čoraz menej. Nosia ich deti na rukách.

Uneste slnká týchto uzimených dní do teplôt svojich sŕdc. Olížu ich všetci, na ktorých záleží. A záleží na všetkých. Azda (?)