Leto bolo krásne....v  malom bytíku som ostala sama a začala počúvať ticho...to krásne ticho, čo zbožňujem, no akosi ho je málo, pramálo, akoby nás chcel niekto zbaviť dotyku so samým sebou a tak si ho strážim....v ten čas sa stíšim a počúvam.

Toto leto bolo pre mňa zastavením. Staré príbehy sa píšu, hľadajú a rozprávajú srdcom, štetcom, ihlou....

....Dievčina urobila niečo, s čím nesúhlasil  jej otec, ale nikto si už nepamätal, čo to vlastne bolo... Otec ju odvliekol  na útes a hodil ju do mora. Ryby zjedli jej mäso. Ležala na dne mora a jej biela kostra sa jemne hojdala a obracala sa  v morských prúdoch. Jedného dňa prišiel rybár  loviť do toho zálivu a nevedel že miestni rybári sa tomuto miestu vyhýbajú a hovoria, že tu straší. Spustil rybársky háčik, ktorý sa zachytil  v kostiach hrudného koša ženy-kostry. Rybár si pomyslel - chytil som niečo veľké! V duchu si hovoril koľko ľudí sa nakŕmi z takej veľkej ryby. Zápasil s tou veľkou váhou na konci háčika, more bolo rozvírené do búrlivej peny a jeho loďka sa triasla. Žena-kostra sa pokúšala vyvliecť , no čím sa viac snažila vyvliecť sa,  viacej sa zamotávala. Nech sa snažila akokoľvek bola chytená a ťahaná hore.  Rybár spustil do vody sieť, ale nevšimol si holú hlavu nad vlnami, nevidel malé korály zachytené v otvoroch jej lebky. Celé jej telo sa vyhuplo na povrch  a svojimi dlhými  prednými zubami sa uchytila na špičke loďky.

Ach! vykríkol muž a srdce sa mu divoko rozbúšilo, a z očí mu vyžarovalo zdesenie a uši mu horeli jasnou červeňou. Ach! vyrazil zo seba a veslom ju zrazil z loďky  a pádloval ako ďas k brehu. Pretože si neuvedomil, že ju zamotáva  a ešte viacej,vydesil sa, keď sa objavila, stojac na svojich nohách, prenasledujúc ho celou cestou až k brehu.

Akokoľvek stáčal svoj kajak, bola stále za ním a jej dych sa valil cez vodu v oblakoch pary. Jej ruky sa naťahovali , akoby ho chceli stiahnuť dole do hlbín.
Ach! nariekal, keď sa blížil k pevnine. Jedným skokom bol vonku z kajaku, bežal, bežal, v ruke zvieral svoj rybársky prút a korálovo biela mŕtvola Ženy-kostry, stále ešte  uväznená v rybárskom vlásku, bola stále za ním. Bežal cez kamene a ona ho stále prenasledovala. Uháňal zmrznutou tundrou a ona stále za ním. Bežal cez mäso rozložené k sušeniu, drtiac ho svojimi eskimáckými topánkami. Stále mu stačila a cestou zhrabla zmrznuté ryby. Začala ich hltať, pretože už dlho nejedla.

Konečne muž dorazil ku svojmu  snehovému domu , vnoril sa priamo do tunela a po kolenách sa plazil dovnútra. Srdce mu bilo ako zvon, obrovský zvon.

Ach, konečne v bezpečí, vďaka Bohu. Predstave si ale, že keď zapálil lampu s veľrybím olejom, bola tam, ležala na jeho snehovej podlahe. Odrazu  do neho vstúpil akýsi pocit nehy, pomaly s láskavými slovami, ako keď matka hovorí k dieťatu a začal ju vymotávať z rybárskeho vlasu. Rozmotával ju dlho do noci a nakoniec ju zahalil do kože, aby jej nebola zima. Zobral kresadlo  a použil svoje vlasy na rozrobenie ohňa. Ona v koži nevydala ani hláska, neodvážila sa zo strachu, aby ju rybár nevyhodil von na kamene a jej kosti, aby sa neroztrieštili na kúsky.

Unavený muž vkĺzol do svojho lôžka a skoro zaspal.

Viete, niekedy, keď ľudia spia, z oka im unikne slza, nikdy nevieme, aký druh sna to spôsobuje, ale vieme, že je to buď z túžby, alebo z ľútosti. A práve to sa mužovi prihodilo. Žena-Kostra uvidela lesknúcu slzu v žiari ohňa a dostala naraz veľký smäd.Doplazila sa k spiacemu mužovi a priložila ústa na jeho slzu. Jediná slza bola ako rieka a ona pila a pila, kým nebol jej dlhoročný smäd uhasený.

Potom zo spiaceho muža vybrala srdce, obrovské ako zvon. Posadila sa a klepala naň z každej strany - bim-bam, bim-bam. Popritom odriekala nahlas: mäso, mäso! Čím viacej spievala, tím viac sa jej telo plnilo mäsom. Spievala o vlasoch, pekných očiach, bacuľatých rukách. Spievala o ženskom rozkroku a pekných prsiach o všetkom, čo žena potrebuje.

Keď skončila, vliezla žena k spiacemu mužovi. Vrátila mu do tela veľký zvon, jeho srdce a keď sa prebudili, boli omotaní jeden s druhým. Spletení spoločnou nocou, už inak, blažene a trvalo........

Príbeh je o láske medzi ženou a mužom. Je  krutý, drsný a priamy. Príbeh každej z nás...ženy, ktorá čaká na lásku muža. A muž ak aj  napriek prvému zaláskovaniu ostane žene verný a prijme všetky "perepúte" a povahové vlastnosti ženy, môžu ostať sebe verní dlho predlho ako v rozprávke....:) tento príbeh ma inšpiroval a ja som vyšívala a vyšívala.

Príbeh je  z knihy - Ženy, které běhaly s vlky  -  autorka   Clarissa  Pinkola  Estés. Oplatí sa prečítať :)

Želám každej žene, aby dokázala svojho milovaného takto "uloviť", na celý život.....a možno už takého máte...lebo ja áno:)