Pomedzi prsty mi ušla zima... Taká tá nepriaznivá, s nízkou teatrálne predvádzavou oblohou, čo sa rúti do vysokých striech... Praha dnes utíchla v bezfarebnej dennej polotme a mne sa v izbe rozžiarila lampa tvorivosti. Aké pokojné sú nedele, keď nepočuť cupotanie klopkajúcich čižiem a dámy v klobúkoch sa nechávajú pozvať na kávu len do obchodného centra... Vzduch zamrzol kdesi v Gdansku, tu úctivo bojujeme s myšlienkou na skorú jar...

Pred očami mám púčiky stromov a posledné opustené šípky bez vône... Cítim len závan lacnej kávy z neďalekej kaviarne a trepot lenivých holubých krídel... Ďalší mi pristál na parapetnej doske. Chce si pokecať. Neverím jeho exotickým výpravám, jeho výmyslom o bohatstve skrytom v kúsku chleba... Dnes nedám nič, zatváram okno a hľadím už len na nemé dokončenie nudného holubieho príbehu... Je mi ho ľúto. Otvorím tada okno, hodím mu kúsok chleba odvčera a zatiahnem záves... Už len z diaľky sledujem tiene jeho kamarátov, zišla sa ich za oknom dobrá hŕstka, hlad je krutý trýzniteľ... Pridám teda ďalšie kúsky chleba a vrátim sa k rozochvenej škatuli s korálkami a namotanými drôtikmi... Pustím si starý džez, vyzujem ponožky a s nohami na konferenčnom stolíku otváram konferenciu korálkových kráľovien... Zbehli sme sa dve - ja a moje druhé ja.

Ubehne pár hodín, ja stratím cit v prstoch, totálne vysmädnem, uschnú mi ráno umyté vlasy, dokonca aj posledná kvapka vody v pohári zo včera. Všetky príbehy posledných snov, všetky tie vianočné rozprávky, filmy, čo som si pozrela, texty, čo som prečítala, každá spomienka nájde svoj kúsok v novej kompozícii. Tvorím a na ničom viac nezáleží...

Skrývam sa pred tichými pohľadmi sivých zobákov za sklom... Driemu v rozvalených telách... sedia jeden pri druhom, dobrých päť zbojníkov mám za levanduľovými závesmi... odhrniem jeden, vyletí vták... odhrniem druhý, zbadám brušnú tanečnicu... Tancuje odušu... Na koži sa jej tvoria zimomriavky, kým nezbadá, že má diváčku... Odvážne pridá zopár nápadných kúskov, až kým ju spoza rohu neprekvapí nečakaný vietor... zakolíše sa, stratí balans a padá o poschodie nižšie... Zostáva po nej len vôňa pižma a stratená náušnica... tyrkysový kamienok v postriebrenej mihotavej noci... I mne sa tú tisícu poznať zachcelo... Omocem si ten kúsok šperku okolo prsta a ticho roztancujem svoje rozliate tuky... Povianočné zhadzovanie začína, aby po chvíli navždy skončilo. Nie som stvorená pre pohyb, mne sa najčastejšie hýbu prsty... aj očami viem hýbať dokonale. Keď práve nemlčím, sem-tam zo mňa vylezie zdanlivo múdre slovo, aby zas zaliezlo pod paplón bezpečného ticha...

SOm uprostred, a predsa mi to pripadá ako začiatok. Ako koniec toho, čo bolo a úvod do toho, čo príde...

Vyzlečiem si nohavice a začnem do vzduchu bicyklovať... Nohy chcú preč. Idem teda... Prestávam byť procesuálna, začnem dýchať svieži vzduch s holubmi nad hlavou... Aj sivá Praha musí dostať šancu... Popoludnia nezvyknú byť pridlhé. Už len aby som to stihla!

Odfotené, uložené... Moje posledné závesné kúsky... Posledná šanca vyhrať nad bežnosťou... Vyhrala som? Neviem...