Tretí týždeň v záhrade uhniezdená. S rodičmi po vidiecky žijem, bio jem, bio dýcham, zrána tvorím. Krása leta ako vyšitá. Príbehy sa kopia, úroda tvorivá rastie... Dnes posledná hromada završená.

Mňa z tej mačky raz vystrie... Alebo o tom, ako sa červená farba stala farbou dňa.

Maľba akvarelovými farbami na akvarelovom papieri zmenila farebnú kompozíciu potom, ako mačka vyskočila spoza hojdačky, vystrašila ma a mne sa na jej bielu srsť vyliala červeno-vodová vanička. Hodila som na ňu svoj spravodlivý hnev, zaťala do nej oči a ona zmizla kdesi u susedov, až do večera sa neukázala. Nie je to hanba? Nie, len sa tá mačka dnes nečakane krásne červená.

Víkendové akvarely sú tak trochu namočené v krvavom kúpeli akvabely potom, ako zaspala svoje prvé vystúpenie. Vytiahol ju z postele až priateľ, čo stratil zmysel pre krásu a s túlavou líškou sa po večeroch priatelí...

Po rokoch konečne... Vychladli spomienky na bývalé lásky. Zhasli, len čo sa všetky tie zabudnuté studené oči navždy stratili v tme posledného žmurknutia (jedinej z nich). 

V susedstve býva chlapec, čo si každý deň po návrate zo školy namaľuje pery a veselo potom poskakuje v záhrade. O kráse cez plot milujeme hovory, o sebe však mlčí, nikdy nehovorí, ale práve takto vo svojom svete tajnom je šťastný. Vidím konečne, čo znamená byť v tom až po uši!

V hlave si od rána nosím náš spomienkový domček modrý. V záhrade roky stál, ale keď práce na dome, v dvore zatušili svoj vrchol, prišiel čas búrania. Už len v hlave si ho nosím, príbehy skladám. Po nociach pre jeho modrú nespím a ráno tie stories hádžem na papier. Studeno-modrá chalúpka, temer na spadnutie, naposledy zatne zuby a ponúkne v svojich útrobách seriál červených ambulantných prípadov doktora Maxima Simuluja a jeho ženy Oxany. Liečia po novom choroby staré a občas bojujú s tým, aby svojho pacienta nezjedli.

Prajem ešte tvorivo krásne letááá, milí!