Posledné leto som sa opäť vydal do Barcelony vyskúšať si predaj obrázkov priamo na ulici.  Zohnal som si maliarsky plenérový stojan, maliarsku stoličku-trojnožku a veľké papierové dosky.  Mojim ateliérom sa na celé tri mesiace stala ulička vedľa katedrály. Popoludňajšie slnečné lúče sa sem nedostávali a ulica bola príjemne chladná. Počas celého dňa sa na nej striedali pouličný hudobníci, a tak mi raz robila spoločnosť kapela z Južného Talianska, inokedy  vyhrával mladý argentínec flamenco.

Počas mojej každodennej, približne 7 hodinovej "pracovnej doby" som ani raz nemal chuť pozrieť na hodinky. Táto neprítomnosť reálneho času mi veľmi vyhovovala. Bol som vtiahnutý do svojho sveta, neustále som kreslil, počúval rôznorodosť cudzích rečí v dave, alebo kroky ktoré sa vzďalovali. Čo presne behá človeku hlavou keď kreslí sa nedá opísať, ale pre mňa boli veľmi určujúce práve zvuky a atmosféra toho čarovného miesta.  Ruky od farieb, nohavice od farieb, a úsmev doširoka. V prvovizórnych podmienkach je tažšie udržať pracovnú pohodu a poriadok, ale napriek tomu som kreslil precízne línie s každým kúskom som sa "vyhral".

Ľudia ktorí si odo mňa kúpili obrázok boli najčastejšie z USA, Nemecka, Španielska, Francúzka  alebo Škandinávie ale mnohí aj z Austrálie, Južnej Afriky,  Ázie či Mexika. Za tri mesiace som tak dostal svoje obrazy do viacerých kútov sveta. 

Bolo príjemné že ľudia ma vnímali ako kreatívneho človeka a otvárala sa mi tak cesta k spoznávaniu ľudí ktoý majú radi umenie. Bol som vďačný za akýkoľvek pokec alebo úsmev či poznámku. Našiel som si tak medzi ľudmi aj mnoho kontaktov. Pre mňa práca pouličného umelca znamenala krátky experiment znovu sa vystaviť neznámemu, byť nezávislý od bežných vecí a istom zmysle to bola pre mňa nenahraditeľná  meditácia.

.borges