Už roky mám rozpracovanú knihu a práve dnes som ju po čase znovu otvorila aby som opäť niečo pridala - sú v nej príbehy zo života reálnych ľudí, rôznorodosť postojov, osudov...a bola by som rada, ak by ste si prečítali ukážky a zhodnotili ich.

Dnes Vám predstavujem prvý z nich a nakoľko je pochmúrne počasie...tento:

Príbeh jednej Ženy. Celý život ju volali Debil - debil, lebo ním oficiálne bola - nuž a ešte horšie. Vlieklo sa to s ňou od detstva. Voľakedy usmiata tvár mala dnes tupý výraz, ničnečakajúci, ničnesľubujúci, ničnevraviaci. Tupý a v posledných rokoch plný bolesti.

Porodila dvoch synov.V oboch prípadoch: otec Neznámy...ako mohla vedieť, ktorý z chlapov na družstve, ktorí sa na nej v tú noc čo ju spili vystriedali to bol? Nevedela! Možno tušila. Len sa hlúpo usmievala. Cítila sa príťažlivá a krásna - veď ju všetci chceli. Často a za víno...občas za koláč či chlebík.

Ráno a niekoľko mesiacov po tom jej bolo veľmi zle. Keď ju vyhodila matka z domu na svet prišiel prvý syn - celá mama, tiež Debil. Naučila ho čo sa dalo - klamať, kradnúť a predávať, rátať na kalkulačke (čo bol druhý a posledný prvok technického pokroku čo do ich skromného mestom prideleného kumbálova privítal) a chodiť na brigády. Žiť z niečoho treba. "Chlapče, snaž sa, už nenosíš plienky", povedala keď mal po tridsiatke.

Druhý syn bol mladší. Miláčik a tiež genetické posolstvo. Ten sa naučil ešte menej, ale aby nebol o nič horší ako jeho aktívnejší brat, začal piť. Chúďa. "Moje malé teliatko," hovorievala mu so slzami v očiach, keď ju zmlátil ako žito a potom jej plakal na kolenách.

Jediné, čo ju v živote zaujímalo bola strava - hlavne dobrá strava, taká, akú majú páni, tí čo majú domypeniazeavšetko. Raz do týždňa navarila a napiekla - minimálne 4kilečká mäska a zalizovali sa. Zvyšok spomínali. Každý im všetko odpustil - čo by ste závideli Debilovi? Nič! Len sa na neho vykričíte, poriadne mu tresnete alebo mávnete rukou. A často sa ľudia aj otáčali - od nej, od nich.

Potom prišla Rakovina. Tá si nevyberá, je jej jedno, aké dvere otvorí a aké telo nakúše. Lekári mávli rukou - načo zachraňovať? Načo morfium? Skôr zdochne - skôr pokoj. Takých tu netreba! Čakala dlhé dva roky, až som mala niekedy pocit, že jej chcem tú smrť vymodliť. "Teta, nedáte si bábovku, napiekla som veľa..." Ten úsmev na tvári, letmý bolestný a posledný si pamätám stále. Ako keď hodíte psovi kosť.

Zomrela na Vianoce. Dostala najkrajší darček, ktorý ju zbavil bolesti. Konečne!!! Nikto neplakal, ani jej deti. Zostali sami čakať na svoj Osud. Keď zomrel pán z vedľajšieho domu, na pohrebe boli všetci. Na jej pohrebe nikto...ani sme nevedeli či bol. Možno teraz sedí na obláčku a hojdá nohami, ako voľakedy na hojdačke vonku. Do vlasov jej fúka vánok a ona sa znovu smeje...

Len tak. Pre radosť.

Prajem pekný deň Vaša Nathy