Posledná noc. Za oknami bláznivý vietor v násilnom objatí stromy krčí. Modrosivá tma, dážď. Tvorbou som obklopená. Za oponou, v džezovom opare vykúrenej izby... Teplo je príjemná vec. Hlavne v časoch dramatickej jesene, ktorá strieda mäkkosť slnečnej chvíle s oblačnosťou antickej tragédie, mýtickej sily vetra a nečakaných zvratov v akomkoľvek poradí.

V každom dni hľadá svoju odmenu studený nevyspytateľný dážď. Na teplá letné si budem spomínať... 

V nepokoji žmurkajúcich svetiel noci, v nehybnosti priesvitných záclon sa nový deň rodí. So spomienkou na prvú dámu ostrova, so spomienkou na ráno letné. Na miesta, kde vládne ružová podstata každej tak málo naivnej krásy života.

Opona mojej izby ani nedýcha. Pokojne do nového dňa vplávam... Noc upršaná, drámy nočných vtákov spláchol závan plachého prebudenia, čo nečakane spadlo z oblohy...

Posledný sen leta, svitanie korzické. Ružové skaly, tmavé, hlboké tyrkysové more, svet v najkrajšom opare, kde každá farba našla svoju nežnosť, ružové steny soľou presiaknuté a pod nimi to najkrajšie ticho rána. Elegantná krása, metafora pokoja. Sen o začiatku každého dňa nepozná slová...

Prajem Vám krásnu tvorivú jeseň plnú farieb nečakaných.