Po tom, ako som vykročila do zasneženej ulice v nohaviciach čarovného Gina, mi šľahol facku nával rozfúkaného snehu. Obzrela som sa naokolo, prižmúrila kvôli vlastnému bezpečiu oči, a uvedomila som si, že dnes tu nikto nebude stíhať odhŕnať sneh. Že chodníky zostanú takéto udupané len chvíľu, že znovu zaľahnú tie stovky stôp pod čerstvým bielym perím...

Nie je až tak chladno, pomyslela som si, zahodila všetky uzimené zábrany a skúsila to tam vonku vo svojich, až odvážne pritenkých, bavlnených nohaviciach...

Cesta tam vonku mi pripomenula detstvo za dedinou, v hájenke pod lesom, keď sme sa denne prebárali snehom. To sme ale bežne chodievali v snehuliach a nosili teplé kamaše vystlané hrubými punčochami. Mnohé sa zmenilo, ale keď prebudíte rozdriemané dieťa kdesi v komôrke vlastnej podstaty, nachádzate súvislosti, spoločné znaky a to, že ešte možno zažívať "výsostne detské" kedykoľvek a kdekoľvek v zdanlivej starobe tridsaťročného ja...

Dnes som sa detsky bránila akejkoľvek činnosti... Plagát na zákazku čaká na pravú chvíľu. Moce sa okolo mňa, ale ja sa zatiaľ nedám... Ráno som dva razy absolvovala raňajky, vypila dva hrnčeky čaju, dala som prať, umyla som riad... CHytila som pinzetu a pustila sa do učesania rozbúreného obočia... Zapla som fejsbuk, vypla som fejsbuk, prihlásila som sa na sashe, odhlásila som sa... Natrela som si tretí kúsok chleba a navodila atmosféru obeda... Tretí hrnček čaju, zase zeleného, zuby mám z neho zelené už permanentne... Začala som ich teda kefovať fialovou kefkou, reku, azda zmenia farbu... Odtiene mojej izby sa menili zakaždým, keď som sa do nej vrátila z wecka, z kúpeľne, z chodby... Len tá biela za oknami vždy rovnaká. Sneh hustol a mne sa riedili myšlienky. Klišé za klišé, nevesty dnes rozpustili svoje závoje, to snáď na strechu toho domu oproti ani neuvidím... Straka si zatiaľ nakradne nové trblietky do svojej zbierky a mne to celé pre tú bielu tmu unikne... Obliekam sa, už viac nemôžem, i tak nič nespravím, len sa budem napchávať a nalievať farebným čajom. ČO sa čaju týka, nediskriminujem žiadnu farbu. Vlastne svojím prístupom vyjadrujem celkový vzťah k separácii čohosi/kohosi v ktorejkoľvek sfére života...

Azda len pre jedno nemám porozumenie. Keď mi niekto nerozumie... Hovorím azda cudzím jazykom? Maľujem neznámou technikou? Má forma mojich výsledkov priesvitný málo evidentný odkaz? Som na to vôbec odkázaná?

Prechádzam Žižkovom, blížim sa k Vinohradom, psích výkalov ubúda, viem, že som za vodou... Už sa nemusím dívať pod nohy, ale konečne dám šancu snehu znemožniť mi vidieť tú vysokohorskú bielu krásu všade naokolo... Sneh v očiach štípe, azda to nebude až taká čistá voda... Možno je to zamrznutý oceán, čo narieka z planéty nad nami...

Na Václaváku som to vzdala, navlhnuté nohavice sa rozšantili a mokrý sneh mi už obšťastňoval kolená. Zaliezla som do kaviarne, hodila do seba horúce latté a už aj mydlila do metra. Začal sa zo mňa zlievať sneh. Rozpúšťala sa čiapka, vetrovka - všetko smerom dole... Len zdola to smerovalo presne naopak. Vlhkosť nohavíc akoby šla oproti... Sedela som vo vlaku, keď sa ta všetko zmiešalo a zo mňa bola jedna veľká roztečená vločka. Flora! Zajačala teta v metre a ja som vytiekla z vlaku...

SOm v teplom bezpečí svojej zelenej izby. Pijem zelený čaj a myslím na to, že zapnem práčku ešte raz. Ráno som zabudla vybrať  a zavesiť vypranú bielizeň...

Už len zvládnuť cestu do postele... Vysnívam si v nej ďalší takýto vydarený deň. A možno sa ráno zobudím s jasnou predstavou o plagáte... Alebo aspoň s plagátom na čele!

Aj vy ste dnes absolvovali privolávanie jari v letných nohaviciach? Tiež vám tá lenivá jar zasnežila akúkoľvek túžbu po tvorivosti?