Fotenie je maľovanie svetlom. Keď máte svetlo, môžete fotiť. A tak sa obyčajne sa sťažujem, že je svetla málo, pretože v našich končinách ho naozaj málo je. Navysše chodím do práce a domov prichádzame celá rodina až okolo pol siedmej večer. Kedysi to bolo dávno po tom, ako si slniečko oblieklo červené pyžamo, ešte šťastie, že ideme do leta.

Včera prišiel po mňa do roboty manžel a výnimočne zobral zo sebou aj náš foťák. Samozrejme, že mi neuniklo, že krytku z objektívu nechal doma!  A tak, ako šoféroval, držala som foťak v rukách, až som začala fotiť kvapky na okne. Napokon nám v susednej dedine prechádzal cez cestu akýsi chapík s prekrásnym farebným dáždnikom. A ja naňho CVAK! Neviem, čo si chudák o nás myslel: cudzia ŠPZtka a vo vnútri auta nejaká šibnutá cudzia ženská naňho mieri fotoaparátom!!! Ešteže sú domorodci tolerantní...

Rozmýšľam, že si možno z toho spravím pravidlo a budem nosiť foťák pri sebe aj cez týždeň. Zjavne, človek nikdy nevie, čo alebo kto (s pekným dáždnikom) sa mu postaví do cesty. Aj keď je už takmer tma.

Pekný a neupršaný víkend!!!

Jana