Tvorivá noc pretiahla ráno do popoludňajších hodín. My sovy si práve teraz o druhej popoludní dávame rannú kávu a prebúdzame svoje zmysly so štetcom za uchom. Jeme prstami akrylom počmáranými. Najlepšia chuť tohto sychravého dňa za oknami... A tu vo vnútri svetlá hrejivo voňavé.

Vincent, Magdaléna, portrét prvej lásky, portrét lásky rozhádanej, posledný bozk Salome, svetlá rannej architektúry, stopy anjelov. 

Stopy tvoriacich nocí, posledných dní v domácom "zajatí", dokončovania, večné odklady práce, vracanie sa k začiatkom, pretváranie, ničenie... A potom celé znovu. Znovuzrodenie v neskoré ráno kdesi uprostred zvukov nedeľného obeda, keď v okolí počuť rozvášnené gazdinky, ako klepú mäso na rezne a ja si bez balansu robím prvú kávu dneška. Ráno sovy.

Zotmelo sa. Prsty ma bolia, oči sú unavené. Je dokonané. Okolo mňa množstvá dokončených obrázkov... A na rohu postele múza s rozhojdaným úsmevom v kolenách. Smejem sa s ňou ako zmyslov zbavená. 

S hlavou v otvorenom okne hľadím pred seba. Na oholený javor pod oknom, na kŕdle holubov, čo synchronizovane tancujú vo vzduchu. A potom celé hodiny sedia na streche. Nehnute, bez zvuku. A v tejto chvíli pocítim hlad uvedomujúc si fakt, že som dnes okrem jedného zákusku a kávy  nič nejedla. Nepila. Že som sa rozliala v bezbolestne príjemnom kŕči kreativity.

Nedeľa je pre tvorbu ako stvorená.