Z postele vytriasol sa jeden farebný malý šváb. Spomienka stará, obrázková. Pricupital obrázok sám. Ľahol si k nohám a burleskne zavrieskal:

"Vstaň! Nesmieš ma nechať takto krikľavo kričať do ticha. Ja ticho tichom zahladiť chcem."

Pohľadmi iných zatajil vlastný dych. Kým prvý maľovaný vydýchol, na jeho mieste stál iný páv. Štetcov sa bál, farieb tiež. Prosil len o jednu. Tyrkysovú ako hlbokomorský sen.

Odolať pávovi a jeho farbám veselým bez čiapky do vetra je ako vetru "prestaň!" zakričať. A predsa dá sa. 

Kým uschnú oči chtivé a noc zaľahne spánkom, nedajte sa. Olížte farby z vankúša a pripnite si na hruď zmrzlinu.

Ide sa. Maratón tónov, zvuky malebné. Stisli sa so mnou do klbka. Odtajené príbehy tvoríme... 

Raz ráno vstanem a budem bezfarebná... Ako prázdne plátno zatrasiem sa. Omaľovaná ľahnem do postele, zrelá.