Bezfarebné čiernobiele svety. Kvety, stromy, dúha, zmrzlina. Ničoho niet.
Brokolica dnes chutí akosi ináč, zelená odišla a vzala so sebou i poriadnu dávku železa. Odpadnem a zahojím sa. Som vystrčená z okna a smejem sa všetkým čiernobielym bazalkám. Nevoňajú. Nechutia. Zahryznutá do lístka volím možnosť. Pľuť.

Vyznania lásky miznú v teplej tme. Balím si tú svoju do tašky. Recyklujem svoje zabudnuté sny. Raz zabudnúť recyklovať!

Možno sa mi sypú spod prstov nesmelé hry farieb. Možno sú nadmieru odvážne. Netušia ony, ja netuším. Rozpoznávam a dávam im nový zmysel. Zelenej viac nepatrí nádej a žltá nekričí svoju nenávistnú históriu narcisov. Kvet vedľa kvetu a stromy zrazu ležia na kopcoch. Pribúdajú drevené domčeky, ubúdajú závesy listnatých lesov. Aj ihličie sa mi zrazu pchá... Inde som dnes mala ísť. A nešla som.

Na obrovskom matraci začal príbeh rozvoňaných slov... Uschol, vyzrel, zachoval sa. Leto v papučiach nie je letom. V lete sa chodí naboso a nedbá sa na pedikúru. Stačí chytiť kuru za chvost a máš vystarané...

Nosím a budem nosiť bososť! Len tričkám dovolím vlastnú oblečenosť... Upútanú a rozpútanú zároveň.

Nechám si dušu rozkvitnúť...

Krásne letné dni (možno v práve mimozemskom tričku a možno bez akéhokoľvek trička)!