Zatváram okno, aby neuletela.

Len prázdny balón. Školenie učiteľov, privítanie, chlebíčky, etická výchova, workshop, kvákanie kolegýň. Obed v lacnej hospôdke. Hlava plná ženského kváki-kváko sveta, kde veta neznamená nič, kde padajú veľké prázdne texty, súvetia, odstavce bez nádychu. Nafuknutej z rečí mi nie je do reči. Hovorilo sa bez prestania. Moja smrť. Držím si to svoje malé súkromné ticho. Držím sa ešte tvrdého podpätku. Zamotaný v dlhej sukni ma pôvabne zhodil na zem. Už zase akýsi smiešny pád. Už zase bez následkov. Dlhé sukne ma raz budú stáť život. Život si ešte postojí. Začnem si znovu pýtať hlasy vo vetách. Zatiaľ len držím v ruke vyzutú topánku a kráčam s podpätkom medzi prstami. Po chvíli už s dvomi.

Prvý deň v škole. Zmizla som ako prvá. Kúpila som si kávu, pudingový koláč a ľahla si doma na zem. Podložila som si hlavu šiestimi vankúšmi a maľovala neprestajné ticho. Krikľavé vo farbách. Opatrné v rozdýchanej hrudi. Len krátky ston. Niekoľko plačov a nová túžba po práci doma.

Učiteľky sú ťavy. Ja som učiteľka, čo túži po mladých kvetoch. Mňa zachránia už len deti. Prečo je dospelosť utopená v nude? Prečo sa vedú v dospelom svete žien reči o kozmetike, topánkach, o ich lenivých a tučných deťoch, o prázdnych dovolenkách? Prečo nič s hĺbkou? Možno som sama plytká a nevidím za obzor...

Dnes som si ten svoj vymaľovala, aby slnko prerazilo ťažkú sivú tmu nad Prahou. Hľadám svetlo a sama nedokážem svietiť. Lampičky moje, chyťte ma za ruky a utekajmeeeeeeeeeeee!

Asi takto to vyzerá, keď sa vo mne zleje jednorozmernosť dňa s hľadaním krásy v ľudoch okolo mňa. V hľadaní mojej vlastnej peknoty...

Kladiem si otázku: Opeknela som vôbec???

Lebo nadávaním na sliepkovitosť kolegýň som si pripadala ako vedúca vajconosička, ako šéfka kurína...

Pokora útočí! Už viem, že som, aká som, že som akási... Tichá a v tichu roztancovaná balerína naboso...