Vystrčil hlavu zo škatule v rohu. Oprášil sa a vstúpil do môjho dňa. Úplne som naň zabudla. Zrazil ma na zem svojou vôňou, jeho koža mi bola na chvíľu vzácnejšia ako ta moja. Americký zápisník. Už len po častiach vyťahujem spomienky na to krásne iné obdobie môjho života. Vyťahujem život sám. Sentimenty v malom byte, sentimenty za oknom. Dnes uletím ako vták. Ako vtáča prvýkrát.

Sentimentálne ráno si vyžaduje sentimentálnu hudbu. Skúsme to s ňou. Song azda pridlhý, ale možno si pri ňom uvedomíme, že život nie je až taký krátky a že nie každá sukňa má svoje nohavice.

https://www.youtube.com/watch?v=XF1DoVdHM9M

Nesmelo otváram do seba stlačený blok prírodných žltkastých papierov. Drobné časti mi mávajú. Už si spomínam... Mali to byť záznamy, reflexie, americké zápisky. Zostali v zárodku. Presne ako ja.

Nikdy nič nedokončím, ako by som chcela a kedy by som chcela. A tak už na ako a kedy nehľadím. Prijímam to svoje podstatné a utváram nové. Často nepodstatné.

V dymovom obláčiku ticho zaspali drobní vtáci. Unáša ich vietor sivej rannej hmly. Ešte nikto nikam nekráča. Je sobota a rozospaté mesto žiada o ďalšiu hodinu noci. Na vstávanie času dosť. Len ja vysmiata v okne držím svoj drahý zápisnik a čakám na piskot čajníka. Na zovretú vodu, čajník ani piskot nemám. Zovriem si šálku do dlaní a upustím... Zátaže niet.

Zachránená naložím do tašky foťák, zápisník, perá, sny, stiahnem zo seba pyžamo a oblečiem si ráno. S fľašou vody na perách opúšťam byt. Viem, že bude krásne. Nezostať za oknom a hľadieť na ligotavé slnko z rozospatej izby, ale ísť. O to ide.

Milujem objavovania. Milovaná Praha - si taká nekonečná... Taká oschodovaná, taká kaviarňová, taká inšpiratívna...

Sivé nedeľné ráno. Kostoly začínajú zvoniť, vo mne stále ticho. Pijem horúci zelený čaj a na nose mi ako kvapka visí včerajšok. Zostávam takto celý deň. Úplne gaučová.