Keď slová ustanú, keď dýcham plytko a noc uzavrie príbehy pod paplónom, otvorím tú moju milovanú škatuľku na sny. Zavŕzga papierovo, zasmeje sa do ticha... Vypustí von všetky šperkové stories. Sú ich stovky, ukryté do párov naušnicových. Do brošní, do príveskov... Sólových. V súpravách. Sú to len krídla motýlie, čo stratili možnosti. ČO zostali prilepené na dverách. Ako spomienky. Letné. Oceánové. Trochu i veľmi tyrkysové. Trochu i veľmi výrečné. Ticho mám byť, vravia. Vraj, aby sa farby samy predstavili.... Ticho som. Hovorte.